HEMINGWAY, ERNEST - OSTROVY V PRÚDE

HEMINGWAY, ERNEST

OSTROVY V PRÚDE
(Islands in the Stream)

Pravda, Bratislava, 1974
edícia Členská knižnica
preklad Elena Chmelová, Karol Dlouhý
2. vydanie
prebal Tibor Šrámek

beletria, román
464 s., slovenčina
hmotnosť: 544 g

tvrdá väzba s prebalom

1,50 €  stav: dobrý *kamag* in **O2**
0,90 €  stav: dobrý, prebal poškodený*lupev*
0,90 €  stav: dobrý, prebal ošúchaný, pečiatky v knihe *home**belx

Tento román najlegendárnejšieho spisovateľa súčasnosti očakávali čitatelia už dlhé roky — odvtedy, ako sa rozchýrilo, že Hemingway od roku 1950 písal široko koncipované dielo, ktoré o dva roky aj dokončil. Roku 1952 však vyšla iba jeho časť pod názvom Starec a more. Za túto novelu autora odmenili Pulitzerovou a neskôr aj Nobelovou cenou.

Rukopis románu Ostrovy v prúde sa našiel medzi Hemingwayovými rukopismi po jeho smrti.

Kniha je rozdelená do troch častí, z ktorých prvá opisuje život maliara Thomasa Hudsona v polovici tridsiatych rokov na ostrove Bimini ležiacom v Golfskom prúde. Hudsonovu osamelosť naruší prázdninová návšteva jeho troch synov a potom nasleduje séria epizód plných života, vrátane skvelého opisu rybolovu na šírom mori. Druhá časť sa odohráva o niekoľko rokov neskôr na Kube v čase vojny. Hudson sa zúčastňuje na tajných akciách v boji proti nemeckým ponorkám. Dej sa zväčša odohráva v istom havanskom bare. Dejiskom poslednej časti románu je paluba Hudsonovho improvizovaného prieskumného člna, ktorý pátra po stroskotancoch z potopenej nemeckej ponorky. Hľadanie posádky z fašistickej ponorky tvorí dramatický záver románu. Neúnavné prenasledovanie sa skončí nemilosrdným bojom v lagúnach, kde je Hudson smrteľne ranený. Ani v jednej svojej knihe nevydal dosiaľ Hemingway sám seba natoľko napospas čitateľovi. Ale aj inak má tento román ojedinelé miesto v Hemingwayovom diele — svojimi bohato rozvitými témami a náladami a nečakaným humorom, ktorý oživuje mnohé scény — zavše je skepticko-ironický, zavše drsno-posmešný, ale vždy nákazlivý. Ostrovy v prúde sú zároveň i dôkazom Hemingwayovej náruživej lásky k morským dobrodružstvám a jeho citu k synom, sú svedectvom jeho zážitkov za druhej svetovej vojny, keď v službách amerického námorníctva hliadkoval na svojej motorovej jachte Pilar a prenasledoval nemecké ponorky.

Aj pre Thomasa Hudsona, pre človeka, ktorému napokon neostáva iné, iba spomienky, a predsa nerezignuje a bojuje do posledného dychu, platia slová, ktoré Hemingway napísal v novele Starec a more: „Človeka možno zničiť, ale nie poraziť."

V noci, v dusnom tichu, predtým, ako sa zdvihol vietor, sedel Thomas Hudson v kresle a pokúšal sa čítať. Ostatní si už všetci ľahli, ale on vedel, že by nezaspal, a chcel čítať dovtedy, kým sa ho nezmocní ospanlivosť. Nevládal však ani čítať a premýšľal o dnešku. Premietol si ho v duchu od začiatku do konca a zdalo sa mu, akoby sa mu synovia, okrem Toma, veľmi odcudzili alebo on sa odcudzil im.

David sa pridal k Rogerovi. Thomas Hudson chcel, aby David získal všetko, čo len môže od Rogera, ktorý sa správal obdivuhodne a rozumne, hoci pri práci a v živote nebol ani obdivuhodný, ani rozumný. David bol Hudsonovi záhadou. Milovanou záhadou. Ale Roger ho lepšie chápal ako vlastný otec. Thomas Hudson bol rád, že si tak dobre rozumeli, ale dnes večer sa preto cítil akýsi osamelý.

A potom sa mu nepáčilo, ako sa správal Andrew, hoci vedel, že Andrew je Andrew a malý chlapec a nebolo spravodlivé odsudzovať ho. Nespravil nič zlého a držal sa naozaj veľmi dobre. Ale čosi v Andrewovi v ňom vzbudzovalo nedôveru.

Aké úbohé a sebecké je takto zmýšľať o niekom, koho máš veľmi rád, pomyslel si. Prečo nespomínaš na celý deň, načo ho analyzuješ a trháš na kúsky? Chod si teraz ľahnúť, povedal si, a skús zaspať. Do čerta so všetkým ostatným! A ráno si zas nájdi životný rytmus. Chlapcov už nebudeš mať dlho. Hľaď, aby si im vytvoril šťastné chvíle. Ale ved som sa o to pokúsil, povedal si. Naozaj som sa o to pokúšal a myslel som pritom aj na Rogera. I sám si bol predsa veľmi šťastný, uznal. Áno, pravdaže. Ale dnes ma niečo postrašilo. A potom si povedal: naozaj, každý deň prinesie čosi, čoho sa zľakneš. Choď si ľahnúť, možnože si dobre pospíš. Pamätaj, že chceš, aby zajtra boli šťastní.

V noci sa strhol silný juhozápadný vietor a ráno dul skoro víchor. Ohýbal palmy, pribuchoval okenice, rozvieval papiere a spenený príboj zalieval pobrežie.

Roger už bol preč, keď Thomas Hudson zišiel sám na raňajky. Chlapci ešte spali a Thomas Hudson si prečítal poštu, ktorú mu priviezol poštový čln z pobrežia, a zároveň raz do týždňa doviezol aj ľad, mäso, zmrzlinu, čerstvú zeleninu a ostatné zásoby. Vietor bol taký silný, že Thomas Hudson zaťažil list šálkou na kávu, keď ho položil na stôl.

„Mám zavrieť dvere?“ opýtal sa Joseph.

„Nie, kým sa nič nerozbije.“

„Pán Roger sa šiel prejsť na pobrežie," povedal mu Joseph. „Poberal sa smerom na ostrovný výbežok.“ Thomas Hudson neprestal čítať poštu.

„Tu sú noviny,“ dodal Joseph. „Vyhladil som vám ich."

„Ďakujem, Joseph.“

„Pán Tom, je to pravda o tej rybe, čo mi Eddy rozprával?“

„A čo ti rozprával?“

„Aká obrovská bola a že ju chcel už-už harpunovať.“ „Pravda.“

„Božemôj! Keby práve nemal prísť čln so zásobami a ja by som nebol musel ostať tu, aby som preniesol ľad a zásoby do domu, bol by som šiel i ja s vami. A bol by som skočil za rybou a harpunoval ju.“

„Eddy za ňou skočil.“

„To mi nepovedal,“ vravel Joseph zarazene.

„Prosím si ešte kávu, Joseph, a trocha papaje,“ povedal Thomas Hudson. Bol hladný a vietor v ňom vzbudzoval chuť do jedla. „Nepriviezol nám čln slaninu?“

„Myslím, že by sa dajaká našla,“ odvetil Joseph. „Dnes vám chutí.“

„Pošlite mi sem Eddyho.“

„Eddy si šiel domov ošetriť oko.“

„.A čo mu je na oko?“

..Ktosi mu doň vrazil päsť.“