KADLEČÍK, IVANEPIŠTOLY
Koloman Kertész Bagala, 2003
edícia Pôvodná tvorba
doslov Ota Filip
ilustrácia na obálke Vladimír Popovič
2. vydanie
ISBN 80-89129-15-3
próza krátka, podpis autora
208 s., slovenčina
hmotnosť: 211 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
autorské venovanie na patitule
NEPREDAJNÉ
*H-6-5*
Slovo sa v ústach rozkladá, slovo predstiera bozk, celé je zmierené. Epištoly sú najkrajší a najslobodnejší literárny žáner, literárny druh a priateľ: sú čistý spôsob jestvovania. Budeme počúvať, počúvať sa a počuť budeme, zhovárať sa v porozumení a rozumieť si sypkým a jasným mlčaním - a budeme sa azda menej báť. - Ivan Kadlečík
Schladieva sa a zmráka, vážený priateľ, sa zimí, zozimieva. Starí ľudia hovoria, že príde statočná tuhá zima, pretože - ako kozmický signál - tohtoročná cibuľa má veľa sukieň a vtáctvo nebeské sa húfne primký-na k ľudským obydliam. Ale sýkorky, hopkajúce po borových vetvách, sýkorky ametystové, skackajúce po mojej okennej rímse, sa tvária celkom bezstarostne a dôverčivo v tom nie mŕtvolnom, ale čujnom tichu, takže, aby som ich nerušil, prestávam radšej prstom (so zobáčikom nechta) vyklepkávať na písacom stroji svoje drobné žehry. Vtáci sa naozaj Bohu podarili. Podarili sa Hospodinovi tie malé a teplé a lietajúce hniezda, od ktorých si krídla požičali anjeli, čo prinášajú pokojnú zvesť pre ľudí dobrej vôle.
Domom pre vtáča je strom, je betlemská maštaľka i drievne jasle spod Sitna. A viete, čo sa mi vám vlani prihodilo? Na Vianoce si ktosi požičal, a vrátiť už nemôže, dva smrečky z mojej záhrady, ktorú mám neoplotenú, aby som sa cítil slobodnejší: netreba voči susedom múranú ohradu. Krádež, teda zdanlivý môj úbytok, je potom daň za slobodu. Kde teraz ale budú spávať sýkorky? A prečo hrdia stále vymýšľajú daromnosti? Lebo je odrezaný strom akoby ktosi Boha urazil, parafrázujem jeden z Vašich veršov, a predstavujem si nesmiernu hĺbku litografie, ktorej reprodukciu Vám prednedávnom z ďalekej Ameriky poslal Koloman Sokol: Pieseň umierajúceho vtáčika. „Tento obraz," napísali ste mi, „sa tak zhodoval s duchom mojej už existujúcej básničky, až ma to zamrazilo. Tak som mu ju dodatočne dedikoval." Áno, majstre, duchovné veci súznejú - ako Bachovo pastorále - aj ponad priestor mora súznejú, aj riečku času premosťujú bezčasím.
A ešte, keď sa tak pozerám na tie dva osirené kýptiky smrečích pníkov ako na čísi odcudzený domov, súzvučia mi v mysli slová a slávnostný nápev žalmu, ktorý od mala malička počúvame v našich chrámoch v deň zrodenia, vo sviatok Života, v Svätvečer tíšivý; tieto starozákonné básne
