URBAN, MILOŽIVÝ BIČ
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Pôvodná próza
ilustrácie a obálka Gabriel Štrba
7. vydanie (v SS 1.), 15.000 výtlačkov
beletria, román
322 s., slovenčina
hmotnosť: 516 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
1,80 €
*kbto* in **S7Z**
Po vyše dvadsaťročnom časovom odstupe vychádza opäť Urbanov román Živý bič, dielo neobyčajnej krásy a myšlienkovo aktuálne i v dnešných časoch. Slovenská dedina v strašnej kataklizme vojny ožila tu tak, ako azda ani v jednej poprevratovej próze. Urban sa prvý pozrel na ňu ako na celok, ako na súčasť národného tela a začlenil ju aj do svetového spoločenského diania, plného otrasných udalostí. Z drám jednotlivcov vytvára drámu dediny, za ktorou sa črtá strašná európska tragédia, vyrastajúca z utrpenia a krvi nevinných ľudí. Z vojnovej kataklizmy vychádzajú však víťazne ubití, ponížení, jednoduchí ľudia a stávajú sa neúprosnými bojovníkmi za prirodzené práva a stratené ľudské šťastie. Pod ukrutným bičom vojny prichádzajú k poznaniu pravdy a ceny života. Na prelome čias si uvedomujú, že zo života treba vytrhať zlo ako burinu a nastoliť vládu pravdy. Z tohto poznania a zo živelnej vzbury vyrastá ich pomsta proti tým, čo žili z ich biedy a utrpenia. Je to pomsta krutá, pretože je pomstou ubitého, urazeného a neľútostného človeka, ktorý si uvedomil svoje hrozné položenie a prišiel na to, že je človekom.
Román Živý bič je skoncentrovaná životná filozofia slovenskej dediny v rokoch prvej svetovej vojny. Filozofia jednoduchá, ale úderná, vyvierajúca z poznania zla i dobra a vyúsťujúca do vzbury proti zlému spoločenskému poriadku. Urban ako umelec i mysliteľ ju vystihol do najmenších detailov a dal jej neobyčajnú údernosť ako rodený prozaik. Epická veľkosť jeho románu je podmaňujúca. Suverénne stojí nad dejom veľkej témy a starostlivo ho zapína znamenitými charaktermi z mäsa a krvi. Nič neokrašľuje a nad ničím neprižmuruje oči. Vidí jednotlivca i celok. Cez povrch udalosti dostáva sa k podstate javov, preniká do najtajnejších útrob postáv, kde priam vrú pocity a vášne, odkiaľ prerážajú na povrch myšlienky a činy. Psychológia postáv tu harmonizuje s ich vonkajškom, lyrika s opisom, dramatičnosť s myšlienkovou hĺbkou. Všetko to sa deje v prísnom zákone tvorby. Ozajstný a robustný umelec starostlivo drží palec na tepne postáv v rušných časoch a celým bytím je započúvaný do ich lásky a nenávisti. Vidí ich žiť, biť sa, víťaziť i umierať, ľudsky trpieť i povznášať sa nad biedu života. Živý bič je majstrovská freska, román vyslovene moderný vo videní života i v tvárnych postupoch. Vznikol temer pred štyridsiatimi rokmi. Za ten čas prešiel veľkou a úspešnou skúškou rozmanitých spoločenských zlomov, lebo je každým nervom veľkým a čistým umeleckým dielom, ktoré plným právom patrí do zlatého fondu modernej slovenskej prózy.
Štefana Ilčíka a Chovanca pridelili k honvédom do Trenčína. Doviezli ich v konských vagónoch na troške slamy, napchatých ako haringov, takže si nemohli ani ľahnúť. Cestovali postojačky a za ukrutného revu, vyčkávajúc skoro na každej stanici, deň i noc. V Trenčíne, keďže v kasárňach nemali ešte uvoľneného miesta, vohnali ich do akéhosi starého skladišťa, kde v hroznom neporiadku preboli dva dni. K východu postavili stráž i nepustili ich nikde. Jedni kliali, iní robili surové žarty a smiali sa na nich, ale boli to len akési krátke záchvaty, po ktorých nasledovala tupá strnulosť. Sadali na drevené priečky, aby o chvíľu hrešili alebo vymysleli nový, ešte surovší žart. V tých surových žartoch bolo však čosi, čo mimovoľne uspokojovalo. Vybíjala sa v nich všetka tá ututlaná zlosť, ktorá lomcovala nimi. Nebolo iného spôsobu zbaviť sa jej, prelo šľahali ňou seba samých, zabíjajúc tak všetky nežnejšie poryvy, ktoré by ich náhodou boli mohli zviesť k plaču.
Na niektorých to ovzdušie tak účinkovalo, že sa zobrali, preliezli v noci cez plot a utiekli, ale nad ránom bezradne sa vrátili, skľúčení ukrutne a zronení tak, že v tom šerom svite, panujúcom v skladišti, podobali sa ľuďom, postihnutým ťažkou chorobou. Podajedni naozaj aj ochoreli, no nedbal o nich nik, hoci zimnica nimi len tak lomcovala. Noci tu boli ukrutne dlhé a ťažké ako vo väzení. Niektorí chrápali chorobným, vleklým chrápaním, iní hovorili zo sna nezrozumiteľné slová, najviac v súvislosti s domom. Kohosi rozbolel zub; držiac si tvár v dlaniach a bolestne skučiac, chodil tak do rána po skladišti. Až ráno hodil sa na slamu a zaspal. A zaujímavé: tí, čo robili najväčší lomoz, chodili okolo neho ticho, sťaby to bol ktosi blízky, ktosi z rodiny.
Až druhého dňa k večeru odviedli ich do kasárne. Obliekli ich do uniformy, ak sa to totiž uniformou pomenovať dalo. V odeve z hrubej vrecoviny, ktorá odstávala od tela, vyzerali ako pohybujúce sa šedivé balíky, stiahnuté cez poly remeňom. Nohy, posťahované okrúcačkami, tŕpli, krk, podopretý tvrdým golierom, bol sťaby vyšpilkovaný; mnohým od neho urobili sa červené boľavé pruhy, ktoré sa nechceli hojiť.
Vravelo sa, že uniformy sú zo žihľavy.
Štefan Ilčík v nej cítil sa ako v putách. Každý pohyb ho bolel.
Hneď prvú noc stihlo ich nemilé prekvapenie. Zbadali totiž, že lôžka, na ktorých ležali, sú plné hmyzu. Prevaľujúc sa z boka na bok, takmer celú noc nespali. Štefan Ilčík, privyknutý na voňavé seno alebo čistú posteľ, skoro zošalel. Chcelo sa mu vyskočiť, zapáliť ten brloh, zaplavený cudzo-pasmi, a utiecť vo svet.
Ale pomaly privykli aj na to. Okúňanie striasli zo seba a všetko obracali na žart. Čím surovšie boli tie žarty, tým väčší účinok mali. Pri niektorých vlasy skoro dubkom vstávali a po chrbte behali zimomriavky, ale na nich účinkovali blahodarne, sťa dajaký divotvorný liek. Nepomáhalo mudrovanie, nepomáhali protesty ani modlitby, ale taký surový žart, pri ktorom sa človek skoro otriasol, účinkoval zázračne. Skleslé tváre sa rozjarili, telo nalialo novou chuťou k životu a skutočnosť unikla, stala sa zlým, nepravdepodobným snom. K tým surovým žartom patril aj celý slovník surových slov, ktoré sa stávali bežnými, ha nepostrádateľnými. Najzložitejšie duševné pochody, na ktoré takmer slov nebolo, nimi najradšej vyjadrovali; nimi sa zmieňovali o svojich najmilších a najnežnejšie slová nimi nahrádzali. Tak stávali sa akýmisi úsečnými, priamymi; ich vlastnosti jednodušeli až do primitívnosti. Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť: nenávidel zo srdca. Kto miloval, miloval podobne. Tu sa nevyberalo v ničom a azda okrem stravy neskrblilo sa ničím. Všetko malo svoj otvorený, jednoduchý výraz.
Tých niekoľko dní prispôsobovania sa vojenskému životu pôsobilo na Štefana Ilčíka dojmom veľkej roztrasenej knihy, ktorú ktosi náhodne zozbieral a dal dohromady; nemala hlavy ani päty a Štefan Ilčík, chytiac ju do ruky, zbadal, že sa v nej vôbec nevyzná. Darmo v nej hrabal a darmo hľadal začiatok. Začiatku ani konca nemala a k tomu ešte bola tlačená neznámym mu jazykom, akousi tvrdou, kusou rečou, ktorá zlomyseľne rúcala všetky jeho predpoklady o ľuďoch
