REDFIELD, JAMESCELESTÍNSKE PROROCTVO
(The Celestine Prophecy)
Pragma, 1995
preklad Pavel Dvořák
obálka Michal Houba
ISBN 80-85213-87-7
beletria, román, mystika,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 362 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
3,20 €
*kamag* in **S3Z**
James Redfield vydal túto svoju knihu v Spojených štátoch najskôr vlastným nákladom v neveľkom počte výtlačkov, a vtedy sa stalo niečo neuveriteľné: Celestínske proroctvo začali ľudia odpisovať a kopírovať a jeho povesť a sláva rástli geometrickým radom. Nečudo - obsahuje totiž tajomstvá, ktoré menia svet, v ktorom práve žijeme. Hlavný hrdina, ktorý túži spoznať zmysel života, sa vyberie do Peru, aby pátral po tajomnom Rukopise neznámeho pôvodu, ktorý sa usilujú oficiálne miesta neúspešne potlačiť. Rukopis osvetľuje, akou cestou sa bude naša civilizácia v budúcom tisícročí uberať.
Prečítajte si aj vy Celestínske proroctvo - knihu, ktorá už zmenila tisícky ľudských životov a ktorá môže zmeniť aj váš život.
Posolstvo mystikov
Nasledujúce ráno som sa zobudil na to, že Wil sa pohybuje v izbe. Noc sme strávili v dome jedného z jeho priateľov. Wil sa posadil na lôžku na druhej strane miestnosti a rýchlo sa obliekal. Vonku bola ešte tma.
„Zbaľme sa,“ zašepkal.
Zobrali sme si veci a niekoľkokrát sme zašli k džípu s ďalšími zásobami, čo Wil nakúpil. Centrum mestečka bolo vzdialené iba niekoľko sto metrov a cez temnotu sem prenikalo zopár svetiel. Svitanie zatiaľ naznačoval iba pásik svetlejšej oblohy na východe. Okrem niekoľkých vtákov, ohlasujúcich prichádzajúce ráno, nebolo počuť nijaké zvuky.
Keď sme skončili, Wil sa ešte krátko porozprával so svojím priateľom, ktorý predtým ospanlivo sledoval z terasy našu prípravu na cestu. Ja som čakal pri džípe. Odrazu sme začuli na hlavnej križovatke hluk. Zbadali sme svetlá troch nákladných áut, ktoré vošli do centra mestečka a zastali tam.
„To by mohol byť Jensen,“ povedal Wil. „Poďme tam a pozrime sa, čo robia, ale opatrne.“
Prešli sme niekoľko ulíc a potom sme vošli do uličky, čo ústila na hlavnú cestu asi tridsať metrov od nákladiakov. Dva vozy boli naložené palivom a ďalší zaparkoval pred obchodom. Neďaleko stálo asi päť ľudí. Zbadal som Marjorie, ako vychádza z obchodu a potom kráča smerom k nám a pozerá sa do susedných obchodíkov.
„Choď tam a zisti, či by si ju vedel presvedčiť, aby išla s nami,“ zašepkal mi Wil. „Počkám tu na teba.“
Prešmykol som sa okolo rohu, a keď som sa k nej priblížil, zdesil som sa. Až teraz som si všimol, že niekoľko Jensenových mužov, ktorí stáli za Marjorie, má automatické zbrane. O chvíľu nato sa môj strach vystupňoval. Na ulici oproti sebe som zbadal prikrčených ozbrojených vojakov, ktorí sa pomaly približovali k Jensenovej skupine.
Presne v okamihu, keď ma Marjorie uvidela, zbadali aj Jensenovi muži svojich protivníkov a pokúsili sa ujsť. Vzduch sa naplnil explóziou paľby zo samopalov. Marjorie sa na mňa pozrela s hrôzou v očiach. Vrhol som sa dopredu a schmatol som ju. Vbehli sme do najbližšej uličky. Ozývali sa ďalšie výstrely a zúrivé španielske výkriky. Preskočili sme kopu prázdnych škatúľ a vrhli sme sa na zem. Naše tváre sa takmer dotýkali.
„Poďme!“ povedal som a vyskočil na nohy. Bránila sa a potom ma stiahla zasa dole. Hlavou mi naznačila, aby som sa pozrel na koniec uličky. Skrývali sa tam chrbtami k nám dvaja ozbrojení muži a pozerali sa do susednej ulice. Stuhli sme. Napokon muži prebehli po ulici smerom k lesu a tam sa stratili. Vedel som, že sa musíme dostať nazad k domu Wilovho priateľa, do džípu. Bol som si istý, že Wil tam pôjde. Opatrne sme sa zakrádali na ďalšiu ulicu. Sprava sa ozývali zúrivé výkriky a paľba, ale nikoho sme tam nevideli. Pozrel som sa naľavo: ani tam nič nebolo - po Wilovi ani pamiatky. Pomyslel som si, že zrejme už ušiel pred nami.
„Prebehnime pomedzi tie stromy,“ povedal som Marjorie, ktorá teraz vyzerala ostražito a cieľavedome. „Potom,“ pokračoval som, „pôjdeme po okraji lesa doľava. Džíp je zaparkovaný tým smerom.“
„Dobre,“ povedala.
Rýchlo sme prešli cez cestu a prebehli sme asi tridsať metrov smerom k domu. Džíp tam ešte stál, ale nikde sme nevideli nijaký pohyb. Boli sme pripravení vrhnúť sa cez cestu k domu, ale práve v tom okamihu sa spoza rohu naľavo vynorilo vojenské vozidlo a pomaly sa približovalo k domu. Súčasne Wil prebehol cez dvor, naštartoval džíp a rýchlo odišiel opačným smerom. Vozidlo sa pustilo za ním a prenasledovalo ho.
„Dofrasa!“ vykríkol som.
„Čo teraz urobíme?“ opýtala sa Marjorie a v tvári mala zasa paniku.
Za nami v uliciach sa ozvali ďalšie výstrely, tentoraz bližšie. Pred nami les hustol a dvíhal sa k hrebeňu, čo sa týčil nad mestom a smeroval od severu na juh. Bol to ten istý hrebeň, čo som videl z vyhliadky.
„Poďme hore!“ povedal som. „Ponáhľajme sa!“
Vyšplhali sme sa niekoľko sto metrov na hrebeň. Na vyhliadke sme sa zastavili a pozreli sme sa nazad k mestečku. Cez hlavnú križovatku prechádzal konvoj vojenských vozidiel a veľké množstvo vojakov zrejme vykonávalo domové prehliadky. Pod nami, na úpätí vrchu, som začul tlmené hlasy. Ponáhľali sme vyššie po úbočí. Nemohli sme robiť nič iné ako utekať.
Kráčali sme po hrebeni na sever celé dopoludnie a zastavili sme sa iba preto, aby sme sa prikrčili, keď nejaké vozidlo prešlo po hrebeni súbežnom s naším po ľavej strane. Väčšinou to boli oceľovosivé vojenské džípy, aké sme už videli predtým, ale občas tadiaľ prešlo aj civilné vozidlo. Iróniou osudu pre nás táto cesta predstavovala jediný orientačný bod a istotu uprostred divočiny, čo nás obklopovala.
Pred nami sa oba hrebene približovali k sebe a stúpali prudšie.
