HABOVŠTIAK, ANTONKRÁĽOVIČ A KRÁSNA ZUZANA
Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica, 1968
edícia Rozkvet (54)
obálka a ilustrácie Alžbeta Szabová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
82-011-1968
beletria, rozprávky,
200 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g
tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu, uvoľnená väzba
0,80 €
*kolha* in *H-kris*
„Nech žije náš kráľ!“ Prv, ako sa Marek mohol zobzerať a rozlúčiť sa s Matúšom, už ho ľudia schytili na plecia a niesli pomedzi zástupy rovno na kráľovský zámok. Tam ho hneď preobliekli do najkrajších šiat, aké sa v meste našli, a posadili do kráľovskej stolice. Do ruky mu dali berlu, aká patrí iba kráľovi.
A tak sa Marek v ten deň stal kráľom. Keď videl, že kráľovskú korunu bude naozaj nosiť na hlave, zaumienil si, že bude kraľovať tak, aby bol ľuďom po vôli. Našťastie sa mu viedlo dobre, a to len preto, že bol múdry a spravodlivý. Iba za Matúšom mu bolo ľúto, keď ho nemohol nájsť. Darmo ho zhľadúval, ako len vedel.
Ten však bol už vtedy zas v inej krajine, lebo sa nazdával, že pre brata bude lepšie, keď sa nedá poznať a keď mu nebude na prekážku v jeho kráľovskom remesle. Veď si dakde miesto nájde. A našiel si ho pri jednej starenke, ktorej opatroval kravičku s teliatkom a vše aj pomohol okolo domu. Nuž nebolo mu zle. Starenke sa však tak zapáčil, že ho pred každým chválila a jednostaj opakovala:
„Ten chlapec má zlaté srdiečko v sebe, taký je dobrý.“
A tak aj iní ľudia zvedeli, že Matúš je chlapec nielen súci, ale aj veľmi dobrý. Nuž tiež len prisvedčili, ak ho starenka chválila. Netrvalo však dlho, a všetci ľudia v dedine začali veriť, že Matúš má naozaj zlaté srdce. Ako by aj nie, keď pomohol každému, nech by bol prišiel k nemu aj o polnoci. Ani zlé slovo by nebol nikomu za nič na svete povedal. Aj hocijaké zvieratko skôr pekne pohladil, než by mu bol nebodaj ublížil.
Keď raz komusi zachránil v hore život pred vlkmi, vtedy chýr o jeho dobrote došiel až na kráľovský zámok. Najviac bola naň zvedavá princezná, ktorá stoj čo stoj chcela zvedieť, čo je to za chlapca. A keď jedného dňa kráľ dal rozkaz priviesť Matúša až do kráľovského zámku, princeznej sa veru veľmi zapáčil. Nuž otcovi iba toľko povedala:
,,Otče, ak ma rád vidíš, daj tomu mládencovi takú službu, aby u nás ostal navždy. Naisto dobre obídeme, ak ho medzi seba prijmeme.“
A kráľ vyhovel svojej dcére. Matúša prijal do svojich služieb a dal mu takú robotu, čo sa mu videla. Netrvalo dlho a veru na kráľovskom zámku každý usúdil, že Matúš má naozaj zlaté srdce, pretože aj na zámku by bol pre druhého neviem čo urobil. Nuž nečudo, že potom si každý nič iné nežičil, len aby sa Matúš s princeznou oženil. A veru sa neskoršie aj tak stalo. Predtým však jedného dňa došla na zámok smutná zvesť, že ku krajine sa blíži dávny nepriateľ, ktorý ľudí už aj inokedy veľmi sužoval a trápil. Vtedy si kráľ vzdychol:
„Ej, ktohovie, čo bude s nami, ak nám dakto nepomôže proti týmto zlostníkom!“ Tu pristúpi Matúš ku kráľovi a takto sa mu ponúka:
„Pôjdem do susedného kráľovstva žiadať o pomoc, tí sa naisto s nami spoja, a potom si už s nepriateľom ľahko poradíme!“
„Dobre by bolo, keby sa tak stalo, lenže ktohovie, či naši susedia budú len tak pre nič za nič aj za nás skákať do ohňa?“ zažialil kráľ.
Matúš ho ubezpečil, že zo susedného kráľovstva im naozaj pomôžu, ak ich poprosia o pomoc.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A ten ho veru nikdy nepustil s prázdnymi rukami.
A ten ho veru nikdy nepustil s prázdnymi rukami.
