ĎURICA, MILAN STANISLAVJOZEF TISO
slovenský kňaz a štátnik
1887 - 1939
Matica slovenská, Martin, 1992
2. upravené vydanie (1. na Slovensku), 10.000 výtlačkov
ISBN 80-7090-217-5
dejiny, životopisy,
256 s., čb obr., slovenčina
hmotnosť: 247 g
mäkká väzba
7,90 € stav: dobrý *greel*bio-sklad*
4. Na ministerskom kresle
V historickej retrospektíve sa viacerí autori kriticky vyslovili o tomto kroku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a považujú jej vstup do centrálnej vlády Československa za jednu z najväčších politických chýb dr. Jozefa Tisu. Tento úsudok zdá sa jednoznačne potvrdený tým, že pri nasledujúcich voľbách do parlamentu, ktoré sa konali v roku 1929, Hlinkova strana dostala o 95 tisíc hlasov menej než v roku 1925, v čom načim vidieť negatívnu reakciu značnej časti slovenských voličov na opustenie opozičnej politiky strany a na jej aktívnu účasť na vedení štátu, ktoré nezmenilo podstatne svoj postoj voči Slovensku.
Nemožno poprieť, že táto kritika obsahuje veľa pravdy. Po ôsmich rokoch tvrdého boja o autonómiu Slovenska v rámci spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý Hlinkova slovenská ľudová strana nekompromisne viedla, a ktorý jej vyniesol až plebiscitámy, vyše stopercentný prírastok na volebných súhlasoch v roku 1925, široké masy slovenského ľudu ťažko mohli chápať, ako mohla táto hegemonicky vedúca politická sila slovenskej národnej opozície odrazu zmeniť svoj postoj voči pražskej vláde a vyslať do nej svojich dvoch predstaviteľov ako ministrov. Mnohí členovia i funkcionári strany cítili sa zaskočení svojím vlastným vedením a náruživo protestovali u Andreja Hlinku, že takto stratia kredit svojich voličov. Nie je vylúčené, že v Prahe počítali s takouto reakciou Slovákov a že celá ochota prijať Hlinkových reprezentantov do vlády bola iba šikovne nastrojeným osídlom na kompromitovanie a rozbitie, alebo aspoň na podstatné oslabenie pre československý centralizmus nebezpečne sa vzmáhajúceho slovenského autonomistického hnutia. V tomto prípade boli by českí vládni činitelia dokázali viac štátnickej predvídavosti než dr. Jozef Tiso s Andrejom Hlinkom, lebo ich vstup do vlády bol už pri voľbách do krajinského zastupiteľstva na jeseň 1928 veľmi tvrdo odsúdený slovenskými voličmi, z ktorých 165 tisíc odoprelo svoj súhlas strane, na ktorú hlasovalo v roku 1925. Aj keď tu nemožno nezohľadniť, že značný vplyv na túto negatívnu reakciu voličstva mala bezpochyby aj aféra dr. Vojtecha Tuku, vstup Hlinkovej slovenskej ľudovej strany do vlády Československa považovala značná časť autonomisticky orientovaných Slovákov za odklon od politického programu Hlinkovej strany a tvrdo zaň stranu pokutovala odopretím svojho volebného súhlasu.
Čo teda mohlo viesť dr. Jozefa Tisu k vyjednávaniam a Andreja Hlinku k uskutočneniu tohto dôležitého politického kroku, ktorý sa potom ukázal pomýlený?
Ak si pozorne prečítame verejné prejavy dr. Jozefa Tisu z onoho obdobia a rozoberáme ich obsah v širšom rámci jeho politických koncepcií a jeho základných postojov k otázkam týkajúcim sa slovenského národa a česko-slovenského štátu, prídeme asi k týmto záverom:
Dr. Jozef Tiso podroboval prísnej racionálnej analýze objektívne danosti každej novej situácie, aby na základe takto získaných poznatkov koncipoval nové projekty na riešenie problémov a definoval bezprostredné i konečné ciele svojej politickej činnosti. Táto analýza volebného úspechu z roku 1925 ho privádzala k realistickému konštatovaniu dvoch skutočností:
1. Na Slovensku väčšina voličov podporuje priamo či nepriamo požiadavky autonomistického hnutia, vyjadrené programovým heslom «Slovensko Slovákom».
2. Táto demokraticky jednoznačná väčšina slovenských voličov nepredstavuje v celoštátnom rámci viac než 15 %, teda pomerne skromnú menšinu. Ani v nereálnom predpoklade, že by sa všetci voliči na Slovensku sústredili na autonomisticky orientované politické strany, a tak postavili celé Slovensko do opozície proti pražskej vláde, ich numerická sila v celoštátnom rámci nedosahovala by viac ako 20 %, teda vždy ľahko prehlasovateľnú menšinu pražského parlamentu. Na druhej strane volebným víťazstvom opojené masy slovenských voličov očakávali plnenie svojich túžob a predvolebných sľubov Ľudovej strany. Nebolo ich možno nechať s úplne prázdnymi rukami. Ked potom Švehlova zeleno-červená vláda v marci 1926 padla a prezident Masaryk bol nútený menovať úradnícku vládu Jana Černého, v Prahe sa ukazovala možnosť občianskej koalície bez marxisticko-socialistických strán, ktorá otvárala vládnu bránu aj slovenským autonomistom. Vláda potrebovala ľudákov a ľudáci tiež nemohli riskovať, že sa nájdu v opozícii výlučne s «červenými» protivníkmi Východiskom z tohto závozu mohla byť za danej situácie len cesta určitej dohody s numericky drvivou väčšinou českých partnerov v nádeji, že spoluprácu hlinkovcov vo vláde budú honorovať splnením
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Či a do akej miery ďalší vývoj Slovenského štátu zodpovedal týmto predstavám a plánom dr. Jozefa Tisu, budeme študovať v druhom zväzku tohto životopisného náčrtu.
