KOTRBA, VIKTORKOTRBA, FRANTIŠEK
LEVOČSKÝ OLTÁR MAJSTRA PAVLA
Tvar, Bratislava, 1955
edícia Malá knižnica Tvaru (5)
1. vydanie, 3.300 výtlačkov
história, umenie, architektúra,
184 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 292 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, obal ošúchaný
7,70 € PREDANÉ
*regihu* in *H-2-9*
Okolo dlhého stola, pokrytého plátenným obrusom, sú zhromaždení Majster a jeho učeníci pri poslednej večeri. Kompozícia sa skladá z niekoľkých samostatných skupín: okolo dlhého stola zaujali apoštoli miesta po dvoch; ústredná skupina Kristus so spiacim Jánom a sv. Petrom dominuje tak ako prirodzené dejové a optické ťažisko. Na úzkych čelných stranách stola sa umiestili dve rázovité postavy učeníkov, ktoré sa bezstarostne oddávajú jedlu a pitiu. Je iste nápadné, ako málo si je vedomá táto spoločnosť posvätnosti chvíle, ako celý dej zostáva temer výhradne v profánnej sfére, ba ako sa výjav pohybuje skôr vo svete fyzickom, bez akéhokoľvek duševného vzrušenia, ktorým bývajú naplnené výtvarné líčenia tejto témy od čias Leonardových. Je zaujímavé a charakteristické pre nenútený postoj i stredovekých umelcov, že líčia ľud aj v posvätných chvíľach bez obáv tak, ako skutočne cíti a koná, bez násilného povznesenia do dramatizovanej alebo umelej duchovosti. Spomeňme len početné výtvarné spracovania „Olivetských hôr," „Narodenia Pána“ atď. Aj majster levočského oltára zostáva svojím poňatím námetu „Poslednej večere“ plne umelcom stredovekým, ktorý prijíma nové realistické prúdy skôr v zmysle formálnom, neusiluje sa však o suverénnu koncepciu veľkých majstrov, ktorí vedia svoje diela plniť precíteným obsahom deja. Tu sedia okolo stola muži, ktorí jedia a pijú, no pramálo vedia o tom, čo sa tu odohráva a ktorí okrem niekoľkých výnimiek nevenujú pozornosť ani významnému gestu, ktorým Majster oznamuje tragický obrat najbližšej budúcnosti. Kristus, o málo vyvýšený nad učeníkov, práve prehovoril slová: „Ten jest, ktorému ja omočenej skyvy chleba podám. A omočiac skyvu chleba podal ju Judášovi, synovi Šimona Iškariotského.“ Mierne nakloniac krásnu hlavu upína Majster pohľad do diaľky, akoby do budúcnosti. Červenovlasý Judáš, s mešcom na chrbte, sedí podľa ikonografickej tradície na prednej strane stola, symetricky zaradený medzi svojich druhov. Po požití chleba potočí sa kŕčovitým pohybom, akoby chcel s výkrikom vyskočiť podľa slov Písma: „A hneď po tej skyve chleba vstúpil do neho satan. A vezmúc skyvu chleba, hneď vyšiel. A bola noc." Ján, ako vždy zlatovlasý miláčik Pána, odpočíva na Majstrových prsiach, ktorý ho lavicou naposledy hladí. Peter vedľa, s hlavou starostlivo opretou, opytuje sa Majstra, ktorý teraz oznámil svoj odchod: „Pane, kam ideš?“ Na túto ústrednú skupinu sústreďuje sa celá dramatická náplň výjavu. Iba jeden z učeníkov sa účastní spontánne v deji, sused Judášov, sediaci tesne pri ňom, odvracia sa od neho a zdôrazňuje tak izoláciu od zradcu, ktorý bol dosiaľ jeho druhom. Ostatní apoštoli sa venujú celkom bezstarostne jedlu a pitiu, ktoré stojí pred nimi na stole, alebo ktoré držia v rukách. Podľa ikonografickej zvyklosti sú účastníci večere bez atribútov, iba patrón kostola sv. Jakub starší je aj tu, podobne ako na reliéfoch, vyzdvihnutý svojím pútnickým klobúkom s mušľou. Aj Jakub je celkom zaujatý bochníkom chleba, ktorý drží pevným hmatom ľavej ruky; nožom v pravej ruke ho práve rozkrajuje na dve polovičky, aby dal aj svojmu druhovi, ktorý sa k nemu pohľadom i gestom prosebne obracia. Akú váhu kládol umelec na ikonografickú vernosť, vidíme na tom, že ani tu nezabudol na ťažkú pútnickú obuv na nohách sv. Jakuba.
Vľavo od ústrednej skupiny, zamestnanej zaháňaním hladu a smädu, sedí fúzatý muž so vzhľadom rybára so širokým golierom; práve si ukrojil kúsok z jedla, ktorý si ľavicou podáva do úst. Jeho mladší druh s kučeravou hlavou sa usmieva spod polozavretých mihalníc na veľký pohár vína, z ktorého sa chystá piť.
Iná dvojica, sediaca chrbtom k divákovi na prednej strane stola, je tiež upútaná k jedlu ako ostatní, bez hlbšej účasti na vlastnom dianí. Dvaja chlapíci, ktorí prisunuli svoje stoličky k bokom tabule, sa oddávajú vášnive jedlu a pitiu s nezastieranou hladovosťou. Mladistvý tovariš, oblečený v pracovnom šate s krátkym širokým rukávom, nakláňa sa lačne nad stôl, lavicou si zabezpečuje chtivo bochník chleba, kým pravicou si zrejme dáva kus mäsa do nenásytne otvorených úst. Aj na druhom konci stola sediaca postava vyjadruje celým svojím bytím dravú nenásytnosť. V prísnom profile ako jeho druh oproti nakláňa sa tiež nad stôl a upiera polozavreté oči do pohára, ktorý jeho raka zrejme nepustí hneď od úst.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Smelo by si mohol aj majster Pavel napísať na svoj náhrobok heslo svojho veľkého vrstovníka, norimberského umelca Adama Krafta: "Vitam cogito, non mortem" - život hľadám, nie smrť!
