ZGURIŠKA, ZUZKAMESTEČKO NA PREDAJ
Slovenský spisovateľ, Bratislava,
edícia Vybrané spisy Zuzky Zgurišky (4)
prebal Zoltán Salamon
6. vydanie, 25.000 výtlačkov
13-72-020-85
román, beletria, humor,
456 s., slovenčina
hmotnosť: 544 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,00 €
*kolha* in *H-kris*
Mestečko na predaj je druhým dielom trilógie Zuzky Zgurišky, ktorá všetky tri na seba voľne nadväzujúce zväzky venovala rodnému kraju s jeho kopanicami. Fabula románu je humorná mozaika poskladaná z veľkého množstva príbehov z kopaníc i západoslovenského malomesta, Hneď na začiatku deja vovádza autorka do svojej "metropoly pod slamou" po vzniku prvej republiky. Kopaničiarske mestečko sa búrlivo a ochotne prispôsobuje novým pomerom. V tisícorakých smiešnych, huncútskych i výsmešných príhodách zobrazuje autorka bežný občiansky život, ale najmä politické intrigy s ich pozadím, pričom rieši ústrednú otázku príbehu: či sa podarí agrárnikom kúpiť si nič netušiace Mestečko a nadobudnúť v ňom neobmedzenú moc. Zdravý kopaničiarsky rozum sa v zložitej situácii rozhodne správne: vo voľbách zmocnie komunistická strana založená robotníkmi na stavbe železnice. Na malomestskej honorácii autorka výstižne vykreslila politické intrigy. Nešetrila smiešnymi udalosťami, aby čím najvýstižnejšie spodobila mestečkovskú honoráciu, inteligenciu, drobnú buržoáziu, ale i svet veľkostatkárskych i politických veličin, ktorému ako protiváhu postavila svet drobných remeselníkov a pracujúceho ľudu. Mestečko na predaj je román humoristický, napísaný spontánne, so zmyslom pre komiku situačnú i slovnú, pre vtip i nadsádzku, ktorú autorka tak úspešne používa pri vytváraní ľudských i morálnych profilov postáv v súkromí i spoločenskom živote. Nikde v celej trilógii nevtipkuje na účet kopaničiarov a už vonkoncom sa z nich nevysmieva. To však neznamená, že sa z nich a s nimi nesmeje. Ideový pôdorys prózy autorka zaplnila takými sviežimi príhodami, s takým zriedkavým zmyslom pre humor a s láskavým zaujatím pre čisté ľudské city, že si tento román natrvalo získal široké vrstvy čitateľov všetkých generácií.
Na druhý deň priniesla agrárna tlač nadšené články o slávnostnom Prvom máji v Mestečku. Deň mal palcovými literami cez celú prvú stránku napísané: Obrovský triumf poslanca Hlaváča v kopaničiarskom kraji. Večerník priniesol článok s titulom: Poslanec Hlaváč medzi svojimi najvernejšími. Hlas ľudu sa honosil článkom s nadpisom: Drobný roľnícky ľud víta svojho vodcu. Na prednej strane denníkov sa skvela veľká orámovaná poslancova podobizeň Deň mal pod ňou tento podtitul: Najpopulárnejší bojovník roľníckeho ľudu Igor Hlaváč.
Materiál pre tieto články dávno pred oslavou dodal sekretariát strany. Boli to výňatky z reči, čo pre Hlaváča pripravil generálny sekretár Kujavec. Nijako sa to nezhodovalo s tým, čo rečnil, ale ktože mohol vedieť, že sa nebude držať pripraveného prejavu. Tak sa stalo, že Lošek, Stehlík a Korčák, keď si chceli zrekapitulovať poslancov prejav, boli prekvapení celkom inakším obsahom úvodníkov, dvojstránkových stĺpcov, čo priniesli agrárne noviny. Traktovalo sa to všelijako. Lošek povedal Korčákovi na prechádzke: „Nevravel som dobre, že Igor hovorí z brucha? Priviezol si so sebou celú kopu redaktorov, a potom to takto zbabrú.“
„Čudné, veru čudné, že môže také niečo zlyhať aj pri dobre organizovanom podujatí,“ čudoval sa Korčák.
„Hneď od začiatku som videl, že dakde spravili chybu,“ hovoril Stehlík, akoby sa ospravedlňoval. „Usiloval som sa zo všetkých síl, aby bola oslava grandiózna, dôstojná našej strany a primeraná prítomnosti jeho excelencie. Neviem, veru neviem, kde sa stala chyba, že slávnosť nevypálila tak, ako sme si predstavovali.“
Len veľkostatkárovi Gažovičovi bolo všetko jedno. On poslanca nepočúval a články v novinách nečítal, preto neprišiel na nezrovnalosti medzi nimi a skutočnosťou.
Pani Lošková sa nezúčastnila na májových oslavách. Bolo by predsa pod jej dôstojnosť stáť s kopaničiarkami v jednom húfe. Kolembala sa v hojdacom kresle a čítala nemecký román. Keď prišiel muž domov skôr, ako sa slávnosť skončila, hnevala sa naňho.
„Prečo si neostal do konca? Očakávala som, že privedieš Hlaváča, aby ma prišiel pozdraviť, ako by sa patrilo. Dobre vieš, čo by to znamenalo v očiach našich dedinčanov. Nevieš si nikdy urobiť reklamu."
Lošek chodil hore-dolu po izbe s rukami vo vreckách.
"Hovoril dnes podpriemerne. Nevládal by som mu gratulovať k takému slabému prejavu. Radšej som ušiel. Aj tak mi Stehlík vravel, že ostal na obed u Gažoviča, čo by u nás hľadal.“
Korčáková sa zas povadila so slečnou Amáliou pre zle organizované vystúpenie rujaniek.
„Naša Zorica bola prvým bodom programu. Na tom bode veľa záležalo, milá slečna. Vy ako podpredsedníčka Rujany ste mali pána ministra upozorniť, čo príde a ako sa má zachovať. Veď on si mojej dcéry ani nevšimol, ba vyzeralo to, akoby bol nepríjemne vyrušený, keď mu odovzdala kyticu. Aký radostný obrázok je to pre publikum, keď rečník pobozká mladé dievča, ktoré mu odovzdá kvety. Zhromaždenie zvyčajne začne tlieskať a hneď je výborná nálada.“ Slečna Amália bola urazená.
„Veru si nezaslúžim takéto výčitky. Usilovala som sa, ako bolo v mojich silách, aby sa naše rujanky vyznamenali, a nemôžem za to, čo sa stalo. Zorica mala mať viac dôvtipu a sama mala pobozkať pána ministra. Medzi nami povedané, je na to dosť pochabá, a tam akoby odrazu osprostela. Želka Šešulková urobila to isté. Ba ešte horšie. Bežala domov a celou cestou rumádzgala. Ľudia sa ma opytovali, čo sa pani dirigentovej stalo. Druhý raz si lepšie rozmyslím, komu mám dať funkciu.“
Čifi Šesták, Sveto Bradáč a Kiko Šaško horlivo vyvolávali fotografie zo slávnosti. Na jednej bol minister bez hlavy, na druhej mal rozmazanú tvár a na tretej mu ju zakrývala kytica Zory Korčákovej. Zoru, ktorá si tých amatérskych fotografov objednala, nebolo ani na jednej fotografii poznať. Na jednej ju predstavoval veľký zadok a krátke nohy, lebo Šesták ju zachytil zblízka a zo spodku, práve keď podávala ministrovi kyticu. Na druhej nohy zmizli, trup sa vznášal v povetrí a tvár bola jedna jediná rozliata atramentová machuľa. Bolo to na zlosť. Zora div neplakala. ”Akí ste nešikovní. Teta Žemľová chcela fotografie poslať do časopisu Rujana. Viete, aká by som sa stala odrazu známa celej
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Sane už leteli dolu vŕškom.
