BOŠKOVIĆ-STULLI, MAJAROZMARÍNOVÝ KRÍČEK
(Narodne pripovijetke)
Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1987
edícia Otvor sa, rozprávka
preklad Michal Nadubinský
ilustrácie Karol Ondreička
1. vydanie, 24.000 výtlačkov
083-016-87 RKR
beletria, knihy pre deti, rozprávky, literatúra chorvátska,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 494 g
tvrdá väzba, veľký formát
PREDANÉ stav: poškodená, oddelené dosky od knižného bloku *kolha* darované THCK
Ako sa vtáčnik stal sultánom
ŽIL RAZ NEĎALEKO sultánovho paláca istý muž, čo nevedel nič iné, len loviť a chytať vtáky. Preto ho na okolí volali vtáčnikom. Jedny predával, druhými sa živil a takto sa pretĺkal životom. Chytil raz vranu a chcel ju pustiť. Nemal sa však s čím domov vrátiť, nuž si pomyslel:
„Keď už som dnes nič neulovil, vezmem deťom aspoň vranu, nech sa majú s čím hrať a netrápia iné vtáky.“
Ako si zaumienil, tak aj urobil. Len čo jeho žena zbadala vranu, oborila sa naňho:
— Čo za potvoru mi sem vlečieš? Už aj jej vykrúť krk!
Keď vrana počula svoj ortieľ, začala prosiť vtáčnika, aby jej daroval život.
— Dobre sa ti odmením, budem ti vábiť vtáky a prinesiem ti šťastie! — sľubovala mu.
„Keby aj klamala, nijaká veľká škoda sa nestane,“ pomyslel si vtáčnik a pustil vranu na slobodu.
Na druhý deň sa ako zvyčajne vybral na lov a vrana svoj sľub dodržala. Prilákala mu dvoch slávikov, vtáčnik oboch chytil a priniesol ich domov. Sláviky sa však u vtáčnika dlho nezdržali, lebo sa o nich dopočul veľvezír, kúpil ich od neho a venoval ich novej mešite. Vtáky tak utešene spievali, že ich radosť bola počúvať. Ľudia sa ta hrnuli, aby sa potešili ich nádherným spevom, až sa tá zvesť dostala k sultánovi. Sultán si dal zavolať veľvezíra, vtáčky mu vzal a vyzvedal sa, ako k nim prišiel. Potom poslal svojich vojakov, aby priviedli vtáčnika.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
V paláci im vyspevovali sláviky a za hlavného dvorného radcu si svorne vyvolili vranu.
