NIŽNÁNSKY, JOŽOČACHTICKÁ PANI
Tatran, Bratislava, 1980
edícia Meteor (36)
ilustrácie Stanislav Dusík
11. vydanie (v Tatrane 3., prepracované), 60.000 výtlačkov
61-092-80
beletria, román
588 s., slovenčina
hmotnosť: 700 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: uvoľnená väzba, prebal ošúchaný
1,00 €
*kolha* in *H-kris*
Keď nám dnes naskakujú zimomriavky, len čo na filmovom plátne alebo na televíznej obrazovke vidíme moderný horror, ani si neuvedomujeme, že podobné hrôzostrašné historky sa diali aj u nás a ešte vo väčších rozmeroch. Neuveriteľné kúsky „krvavej grófky“ Alžbety Báthoryčky, ktorá v šestnástom a sedemnástom storočí neobmedzene vládla z Čachtického hradu nad svojimi majetkami a svojimi poddanými, inšpirovali úspešného spisovateľa historicko-dobrodružných románov Joža Nižnánskeho (1903—1976), aby napísal znamenitý „horror“ v čase, keď toto slovo ešte nebolo v literárnovednom slovníku.
V románe ožíva kus našich dejín, smutných dejín, keď cena života poddaného človeka klesla na najnižšiu hodnotu. Do týchto smutných dejín sa „čachtická pani“ zapísala svojou sadistickou ukrutnosťou najmä voči bezbranným mladým ženám a dievčatám. Usmrtila veľa nevinných žien a vyžívala sa v ich mučení. Pomáhali jej pri tom kreatúry, ktoré jej boli zo strachu zaviazané slepou poslušnosťou a ktoré boli samy najúbohejšími typmi ľudskej zvrhlosti a ukrutnosti. Keď to všetko roku 1610 vyšlo najavo, uväznili Báthoryčku doživotne na vlastnom hrade, aby sa škandál ututlal. Tu aj roku 1614 umrela — podľa niektorých prameňov otrávená.
Nižnánskeho podanie autentického historického materiálu umožňuje čitateľovi ponoriť sa do našej minulosti a živo sledovať jej pohnuté deje. Autorova fantázia s nevšednou farbitosťou a plastickosťou dopĺňa smutný obraz, ktorý nakreslili dejiny samy. Najnovšie (jedenáste) vydanie je doplnené výstižnými ilustráciami Stanislava Dusíka.
VYKRADNUTÁ KLENOTNICA
Rozvadení služobníci
— V kaštieli je všetko v poriadku?
— Všetko je v poriadku, len pandúrsky kapitán záhadne zmizol.
— Koľko dievčat najali?
— Ešte nevedno. Ženy sa dosial nepovracali.
— A zbojníci?
— Po zbojníkoch ani stopy.
— Ani jedného nezlapali alebo nezabili?
— Ani jedného.
— Ešte nebola lapačka?
— Nie. Pandúri sú bezradní bez kapitána.
Služobníctvu čachtického kaštieľa Dora Sentešová, keď ta vpadla nečakane ako jastrab, tak kládla otázku za otázkou. Dávala mu pociťovať, že osud každého závisí teraz od nej. Beda tomu, na koho by žalovala panej.
Ilona Jó a Anna Darabulová boli zahriaknuté a škrelo ich, že sa tak rozdrapuje. Ficko sa na ňu len uškŕňal a neponáhľal sa odpovedať na otázky. Potom, keď sa už všetko do zvedela a s veliteľskými posunkami si poobzerala aj kaštieľ, nakoľko pokročilo líčenie, maľovanie a veľká upratovačka, Ficko sa rozhovoril. A to tak, že Ilone a Anne skákali srdcia od radosti.
— Chudera Dora, — uškľabil sa, — hráš sa na veľkú paniu, ale ver mi, nechcel by som byť v tvojej koži.
— O mňa sa neboj, ja si dám rady!
— No len no! Aká veľká a silná si, takú malú dušičku budeš mať, keď sa pani na teba rozkričí. Veru, neprinesieš jej najpríjemnejšie chýry, a to si odpykáš, he-he-he! Zmiznutie kapitána...
— Vari ja ho mám na svedomí?
— Ktovie, či ho neschováváš v sukni...
Dora vrhla naňho zúrivý pohľad.
— Nedopaľuj ma, Ficko, lebo dostanem chuť snoriť za ním, a ešte pohoríš! Naozaj nevieš, ako zmizol?
— Ale, nechajme kapitána na pokoji, — hodil Ficko rukou. — Azda len odbehol k svojej rodinke do Prešova, he-he-he, a vráti sa, ani sa nenazdáme. Máme však aj iné starosti, Dora. Kedy sa chceš vrátiť do Prešporka?
— Zajtra ráno!
— Tak už budeš môcť panej zvestovať, ak nezutekáš radšej do sveta, že umrel, tichučko umrel bez akejkoľvek pomoci, celým svetom opustený ...
— Kto? — zdesila sa Dora.
— Vihar! — odvetil s udúšaným rehotom.
Dora zbledla:
— Preboha! A čo sa mu stalo? Nieto pomoci?
— Ani čert nevie. Hádže sa ako besný, chriapy má spenené, ohŕdne aj najlepším ovsom, nežerie a len chudne. A či niet preň pomoci? Chvalabohu, už je! Prišla si, ty ho zratuješ, he-he-he!
— Nežartuj, Ficko! — zahriakla ho Dora už celkom krotká.
— Treba zavolať zariekača, možno má porobené. Hádam Majorová by pomohla ...
Ficko sa rozrehotal.
— Vari si myslíš, že sa nájde človek, ktorý by sa opovážil Vihara liečiť? Kto by k nešťastnému koňovi pristúpil bez strachu, či pani vinu za to, že vystrel kopytá, neuvalí naňho? No nechcem byť zlým prorokom, možno Vihar ešte nezdochne, vydrží do návratu panej.
— Radšej nie! — ľakala sa Ilona.
— Mali by sme ozajstný súdny deň, — tŕpla Anna. — Beda by nám bolo všetkým, keby Vihar zdochol, až keď sa pani vráti.
— Vraj zdochol! — ceril Ficko zuby. — Hovoríš ako o zvierati. Zabúdaš, že Vihar je viac než ty a my ostatní s tebou v kaštieli...
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Akoby desať bosoriek bolo umrelo ...
