NIŽNÁNSKY, JOŽODOBRODRUŽSTVÁ MÓRICA BEŇOVSKÉHO
Tatran, Bratislava, 1971
ilustrácie Jozef Šturdík
edícia Meteor (32)
prebal Karol Rosmány
5. vydanie (v Tatrane 1.), 50.000 výtlačkov
61-210-71
beletria, román,
596 s., slovenčina
hmotnosť: 625 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
1,50 € darované
*kolha* in *H-kris*
Dobrodružstvá Mórica Beňovského sú popri Čachtickej panej najúspešnejším historicko-dobrodružným románom Joža Nižnánskeho. Autor počul príbeh o Móricovi Beňovskom prvý raz z úst svojho starého otca a téma ho tak zaujala, že zozbieral dokumentárny materiál o tomto našom legendárnom svetobežníkovi a s obdivuhodnou fantáziou ho rozviedol. Dobrodružstvá, ktoré nám podáva kniha o Móricovi Beňovskom, sa nedajú ani vyrátať. Je v nej aj vojnový huriavk, aj trampoty šťastných i nešťastných lások, exotika ďalekých krajín, zápas s prírodou drsného severu i južných morí a predovšetkým - zápas dobra a zla, šľachetnosti a neľudskosti. Je tomu niečo vyše dvesto rokov, ťo v západoslovenskom mestečku Vrbovom v kúrii drobného zemana, vojaka z povolania, narodil sa Móric Beňovský, hrdina tejto knižky, slovenská obdoba slávnych cestovateľov Marca Pola alebo Mikluchu Maklaja. Kam ho osud zavial, prečo musel zanechať svoje útočište v Poľsku, prečo padol do ruského zajatia a dostal sa do vyhnanstva na Kamčatku, ako sa vyslobodil a zablúdil na japonské ostrovy, ako si podmanil Paríž a stal sa kráľom na Madagaskare - o tom všetkom hovorí táto kniha o hrdinovi, ktorý na konci osemnásteho storočia preslávil slovenské meno vo svete.
Kapitán lode „Sv. Peter a Pavel“
Už sa stmievalo, keď do izby Beňovského, premoženého chmúrnymi myšlienkami, vstúpil Wyndblath so zamračenou tvárou.
— Prinášam smutnú novinu, — hovoril. — S kapitánom Čurinom sa už nedá rozprávať. Bedáka, že má dlhov vyše hlavy a že v Ochotsku ho očakáva mrzký proces, ktorý iste prehrá.
— Poznám jeho galiby, — povedal Beňovský. — Teda nechce ísť do Ochotska?
— Nie. Šiel by ta vraj, len keby som sa za neho zaručil tritisíc rubľami a vymohol mu povolenie ujať sa vedenia obchodnej lode. Toto povolenie však nemôže získať, kým sa jeho proces neskončí. Keby loď „Sv. Peter a Pavel“ dostala iného kapitána, s tým by sme sa sotva mohli dohodnúť, bolo by po našom pláne.
Beňovský sa zamyslel:
— Nebolo. Myslím, že sa nám podarí využiť kapitánove ťažkosti.
Wyndblath pokrútil hlavou.
— I keby sa nám ich podarilo využiť a zabezpečiť, aby sa loď z tunajšieho prístavu pohla pod jeho vedením, nevedeli by sme odstrániť najväčšiu prekážku, pre ktorú kapitán nechce opustiť Kamčatku.
— A čože je to za neodstrániteľnú prekážku?
— Žena. Čurin sa zaľúbil až po uši do Kamčadálky, krásu ktorej ospevuje na každom kroku. Bez toho dievčaťa sa nepohne.
— To je jednoduché: dievča pôjde s ním.
— Nepôjde. Nemiluje ho. Nedá sa zvábiť ani najlákavejšími sľubmi.
— To je divné. Veď kapitánovi Čurinovi ženy ťažko odolávajú. A ak je to Kamčadálka, je to až nepochopiteľné. Poznáš to dievča?
— Nepoznám a márne som sa pokúšal dozvedieť od kapitána jej meno. Úzkostlivo ho tají.
— Bolo by to možné? — zvolal Beňovský po chvíli zamyslenia a začudovanému Wyndblathovi, ktorý nechápal, aké podozrenie v ňom skrslo, povedal:
— Tak sa mi vidí, že ja poznám to dievča. Mohol by som sa s kapitánom rozprávať ešte dnes?
— Áno. Tu bude dakde nablízku, lebo som sa s ním stretol cestou k tebe.
— Často ho vídam tu nablízku, — usmial sa Beňovský.
Keď Wyndblath odišiel, aby priviedol kapitána Čurina,
Beňovský zavolal Aglaju:
— Neobšmieta sa okolo teba istý pán, Aglaja? Nezalieča sa ti, aby si ho milovala?
— Zalieča, — zaliala sa rumencom.
— Nahovára ťa, aby si s ním opustila Kamčatku?
— Áno.
— Je to kapitán Čurin?
— Neviem, ako sa volá, ale viem, že je kapitánom lode „Sv. Peter a Pavel“.
— Volá sa Čurin. A povedz, Aglaja, dáš sa mu nahovoriť?
— Nedám.
— Ani vtedy, keby som mu pomohol nahovárať ťa?
Aglaja bola zmätená. Cítila sa, akoby sa bola dopustila nejakej viny. Nikdy sa nerozprával s ňou s takou prísnou tvárou a nikdy jej nedával také úsečné otázky.
— Povedz, Aglaja, išla by si s kapitánom Čurinom, keby som si to aj ja želal?
— Nie, — odvetila váhavo.
— Prečo?
— Lebo ho neľúbim.
Aglaja si zakryla tvár rukami a vybehla.
Práve sa vracal Wyndblath s kapitánom Čurinom.
..............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Prišla len smutná zvesť...
