KOTZWINKLE, WILLIAME.T. MIMOZEMŠŤAN
(E. T. the Extra-Terrestrial in his adventure on earth)
Smena, Bratislava, 1988
edícia Labyrint (137)
preklad Dana Oravcová
doslov Ondrej Herec
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 90.000 výtlačkov
073-079-88 ETM
beletria, román, sci-fi,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 165 g
mäkká väzba
0,90 € stav: dobrý *scifi*
PREDANÉ stav: dobrý *kolha*
Mary stála pred registračnou skriňou a listovala vo fascikloch. Ešte je iba jedenásť a ona má už nohy ako z olova. Pozrela na stoh papierov, ktoré ešte musí pozakladať. Najradšej by ich založila do odpadovej šachty; aká očarujúca záplava odlietajúcej korešpondencie!
„Mary, ak by ste mali chvíľku času, skočte s týmito poznámkami dolu na obchodné oddelenie, dobre?"
Ak budem mať chvíľu času? Pozrela sa na svojho zamestnávateľa. Je to debil, tyran, sadista a hlupák. Keby nebol ženatý, zaraz sa zaňho vydá — aby mohla sedieť.
„Samozrejme, pán Crowder. Raz-dva to vybavím."
„A po ceste by ste mohli. . ."
„Samozrejme."
„Veď ešte neviete, o čo ide." Crowder v rozpakoch zdvihol obočie.
„Prepáčte, pán Crowder, ale registračka sa zasa takmer prevrhla. Stáva sa to bežne . . ."
„Čože?"
keď sú všetky zásuvky pootvárané."
Aspoň na chvíľu odpúta jeho pozornosť, teraz zmätene zíza na registračnú skriňu. Neraz ju zarážalo, ako sa bez akejkoľvek kvalifikácie dokázal tak vyšvihnúť, ale ešte častejšie uvažovala nad tým, ako je možné, že sa ešte pri ňom nezbláznila. Čo keby dala výpoveď? A to hneď. A zamestná sa na benzínovej pumpe. Automechanici majú aspoň zmysel pre humor, najmä keď sa vŕtajú v jej aute.
„Keď sú všetky zásuvky pootvárané, vravíte?" Crowder skúmavo hľadel na registračnú skriňu.
„Radšej to neskúšajte."
„Potom by sme ju mali vari — pribiť na stenu, nie?"
„Zišlo by sa." A čo tak pribiť na stenu teba, uvažovala Mary, a používať ťa ako pripínaciu tabuľu?
„Dám vedieť údržbárovi." Crowder odpochodoval a až do obeda mala od neho pokoj. Cez obedňajšiu prestávku sa usadila na lavičke v parku s tučnou obloženou žemľou a masírovala si chodidlo. Postaršia žena vedľa nej sa bavila s kýmsi, kto sa skrýval v jej nákupnej taške.
Mary si ju prezrela — asi bývalá úradníčka v administratíve.
Takto skončím aj ja. V dômyselnom rozhovore s papierovým vreckom.
Natiahla nohy pred seba a vzdychla si. Keby sa tak chcel zjaviť ten Pravý a so správnymi kreditnými kartami. Privrela oči a privolávala si jeho obraz.
Tvrdošijne sa jej však vracala predstava postavičky neprevyšujúcej stojan na dáždniky. Terigala sa k nej s lízankou v ruke.
„Služobne, však?" opýtal sa spolucestujúci v desaťtisícovej výške.
„Tak, tak,“ odpovedal mikrobiológ. „Na konferenciu . . ."
Elliot si odomkol skrinku v suteréne a s takým elánom vrazil do nej učebnice, až papiere vyhúkli a rozleteli sa po zemi. Haraburdy mizerné, darmo sa usiluje vbiť si čo-to do hlavy, škola je v porovnaní s hviezdnym svitom iba prízemná taľafatka. Zabuchol dvierka a vracal sa po chodbe. Tieto sivé školské múry by sa náramne uplatnili vo väzení. A navyše rovno oproti nemu kráča Vlezúň roka — Lance.
Niesol si dvojstránku časopisu Time. Zarámoval do nej Elliotovu tvár. „Chlapec roka — podávajú si s ním ruku prezidenti, králi a — E.T.-ovia." Posunul časopis tak, aby sa ta vmestili obaja. „Pravda, je tam ešte jedna tvár, dobre ju poznáme, všakáno, tá ružovučká tvár a modré oči. . ."
Typický vlezúň, nechutný, až človeku naskakujú zimomriavky. Elliot ich cítil po celom tele a horko-ťažko odolával túžbe kopnúť Lancea do zadku.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Nato ho hmlistá žiara pohltila i s kvietkom v náruči.
