COOPER, JOHN FENIMOREPOSLEDNÝ MOHYKÁN
(The Last of the Mohicans)
Mladé letá, Bratislava, 1993
edícia Stopy
preklad Šarlota Barániková
5. vydanie
ISBN 80-06-00080-8
beletria, román, dobrodružné, western
288 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g
tvrdá väzba
stav: výborný
2,80 € PREDANÉ
*kolha* in * H-kris*
Dej tohto dielu slávnej pentalogie o Koženej Pančuche odohráva sa v čase dobyvateľských bojov Francúzov a Angličanov o nové územia Kanady, v ktorých Indiáni, najmä Mohykáni a Irokézi, zohrali významnú úlohu. Posledný Mohykán je azda najslávnejšie dielo J. F. Coopera. V ňom sa podarilo autorovi najdokonalejšie spojiť historický žáner s dobrodružným, opisy krásnej kanadskej prírody, temných, nebezpečných pralesov, nedotknutých civilizáciou, ako aj zvykov indiánskych kmeňov. Dcéry plukovníka Munroa, Kora a Alice, sprevádzané majorom Duncanom Heywardom, putujú do pevnosti William Henry za svojím otcom. Munro, veliteľ pevnosti, starý veterán, je vojak telom a dušou. Vojnové šťastie je však vrtkavé a zdá sa, že sa v ostatnom čase prikláňa na stranu Francúzov. Munro je už starý, dlho nevidel svoje dcéry. Preto by sa rád s nimi stretol. Indián Magua sa ponúkne, že Alicu a Koru bude sprevádzať. Namiesto toho ich zavedie do pralesa, kde sa dostanú do zajatia Hurónov. Maguovi záleží predovšetkým na tom, aby mal vo svojej moci dcéry plukovníka Munroa. Chce sa otcovi pomstiť na tom, čo je mu najdrahšie. Major Heyward, ktorý miluje Alicu a veľmi si váži statočnú Koru, podniká všetko, aby ich so Sokolím Okom a dvoma Mohykánmi, Čingačgúkom a Unkasom, zachránili.
Posledná narážka sa hlboko dotkla Hurónov a urazila ich. Mnohí, medzi nimi aj Magua, rozumeli cudzej reči, ktorou zajatec hovoril. Prefíkaný divoch zaraz zbadal, že je vo výhode, a usiloval sa ju využiť. Zhodil z pliec ľahký kožený odev, vystrel ruku a popustil uzdu svojej nebezpečnej výrečnosti. Hoci občasná slabosť, ktorá ho niekedy premohla, ako aj to, že opustil kmeň, oslabili jeho vplyv medzi týmito ľuďmi, no jeho odvahu a povesť veľmi dobrého rečníka všade uznávali. Nikdy nemal o poslucháčov núdzu a len zriedka sa stávalo, že ich nezískal pre svoju mienku. Teraz podnecovala jeho prirodzené vlohy ešte pomstychtivosť.
Slovom usmernil svoje narážky tak, že v kmeni, ktorý sa skladal len z niekoľkých rodín, sa mu podarilo každému udrieť na pravú strunu.
Nebolo pochybností, ako zaúčinkuje táto vzrušená, strhujúca reč hurónskeho rečníka. Magua tak obratne zapôsobil na city svojich poslucháčov a ich poverčivosť, že ich mysle, vždy ochotné priviesť krvavú obeť duchom svojich súkmeňovcov, stratili teraz v túžbe po pomste akúkoľvek známku ľudskosti. Najmä jeden bojovník, divý a zúrivý, nápadne a pozorne počúval rečníka. Tvár sa mu menila podľa toho, aký cit uňho práve prevládal, až nadobudla výraz nezmieriteľnej nenávisti. Keď Magua skončil, vstal, strašne zvrieskol a zatočil ligotavou sekierkou nad hlavou, až sa zablysla vo svetle pochodní. Tento pohyb a výkrik boli také nečakané, že slová nestihli zabrániť krvavému zámeru. Akoby mu bol z ruky vyšľahol jasný blesk, ktorý však v tej chvíli prekrížil tmavý, mocný pás. Blesk bol letiaci tomahavk, tmavý pás Maguova ruka, ktorá prudko zasiahla, aby ho odvrátila od cieľa. Pohotový zásah prišiel v najvyšší čas: ostrá zbraň preťala len vojnové pero z chumáča vlasov na Unkasovom temene a preletela vetchou stenou chatrče, akoby ju bol vyhodil nejaký ozrutný stroj.
Unkas naďalej ticho stál a hľadel nepriateľovi chladne do očí — nebolo na ňom badať ani zákmit vzrušenia. Mramor by nemohol byť chladnejší, pokojnejší a tvrdší ako jeho tvár v tomto nečakanom útoku pomsty. Potom, akoby ľutoval neobratnosť nepriateľa, ktorá vlastne bola preňho šťastím, usmial sa a zamrmlal vo svojej reči niekoľko pohŕdavých slov.
„Nie!“ povedal Magua, keď sa presvedčil, že sa zajatcovi nič nestalo. „Slnko musí svietiť na jeho potupu, ženy musia vidieť, ako sa trasie, lebo ináč bude naša pomsta len chlapčenskou hrou. Choďte! Odveďte ho, kde je ticho. Nech vidíme, či Delawar je taký hrdina a dokáže v noci spať a ráno umrieť.“
Mladí chlapci, ktorých povinnosťou bolo strážiť zajatca, hneď mu lykovými povrazmi sputnali ruky a za hlbokého, zlovestného ticha vyviedli ho z chatrče. Len vo dverách Unkas na chvíľu zaváhal. Obrátil sa, prebehol hrdým pohľadom po kruhu nepriateľov a v očiach mu Duncan videl, že ešte vždy nestrácal nádej.
Magua bol spokojný so svojím úspechom. A keďže bol priveľmi zaujatý tajnými zámermi, nevypytoval sa ďalej. Hodil na seba plášť, pritiahol si ho na prsia, a potom odišiel, nestarajúc sa o človeka, ktorý stál pri ňom, hoci to mohlo byť preňho osudné. Heywardovi sa po odchode nebezpečného nepriateľa veľmi uľavilo, i keď sa ho zmocňoval hnev, obavy a zvyčajná rozhodnosť konať. Vzrušenie, vyvolané Maguovou rečou, povolilo. Bojovníci sa znova pousádzali a chatrč zas naplnili oblaky dymu. Skoro pol hodiny neprehovorili ani slovka a pozerali rovno pred seba. Vážne a hlboké ticho nasledovalo zvyčajne po prudkých a pohnutých výjavoch, lebo títo ľudia boli práve takí zápalistí, ako sa vedeli ovládať.
Keď náčelník, ktorý predtým požiadal Duncana o pomoc, dofajčil, zdvihol sa konečne na odchod. Kývol prstom domnelému mastičkárovi, aby ho nasledoval. Duncan prešiel oblakmi dymu a bol rád z mnohých príčin, že bude môcť zasa vdychovať chladný a čistý vzduch sviežeho letného večera.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Ráno som videl synov Korytnačky šťastlivých a mocných: a predsa ešte, prv než nastala noc, žijem, aby som videl posledného bojovníka z múdreho kmeňa Mohykánov."
