FRIEDRICH, JOACHIMTANGO PRE ANU-LAURU
(Anna-Lauras Tango)
Mladé letá, Bratislava, 1994
preklad Marta Ličková
obálka Svetozár Mydlo
1. vydanie
ISBN 80-06-00545-1
beletria, román, pre ženy, knihy pre deti,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 275 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
0,50 €
*kolha*dets
"Bolo to v posledný deň pred letnými prázdninami, keď som v taxíku zazrela svojho mŕtveho otca. Mala som pocit, akoby mi niekto dal facku. V aute sedel ocko! To nie je možné. Veď je už takmer dva roky mŕtvy!" Príbeh strhujúci ako argentínske tango...
Keďže nebol nik doma, mohla som si zapnúť stereo tak nahlas, ako som chcela. Na prvý raz to bolo tak, ako som očakávala. Vôbec som nemala k tejto hudbe vzťah. Bolo si treba zvyknúť na ňu. A predsa tu bolo čosi, čo by som nevedela opísať, len som to cítila. Počúvala som platňu znova a znova. Bolo to ako tanec na povraze, nálada ustavične kolísala akoby medzi smútkom a radosťou zo života, ako keď prší a zároveň svieti slnko. Hoci som len počúvala, cítila som, ako sa hudobníci usilovali hudbou vyjadriť všetky svoje city. Čím dlhšie som počúvala, tým viac sa mi páčila. Bolo to ako droga. Táto hudba zodpovedala môjmu citovému rozpoloženiu vo chvíli, keď som pochopila, čo by mohol muž v taxíku znamenať pre Petra, a najmä pre mamu. Bola som z toho taká smutná, že som si priala, aby som ten taxík nikdy nebola videla. Predsa som však dúfala, že otec žije, hoci som sa tešila, že mama našla nové šťastie s Petrom. Aj Oliver bol dôvodom pre radosť. I keď nebol chlapec mojich snov, vedela som, že sa naňho môžem spoľahnúť. No potom sa zrazu znova vynorili obrazy z minulosti: nedeľné výlety s otcom, vankúšové bitky, žarty - a deň, keď sme sa dozvedeli o jeho smrti. Moje myšlienky boli ako tá hudba: tangový pocit.
Keď sa mama vrátila z práce, asi si myslela, že som sa zbláznila. Zamkla som sa do svojej izby. Ako reve stereo, to som si uvedomila až vtedy, keď mama stála za dvermi a kričala, ale ja som ju ledva rozumela.
„Ana-Laura! Čo sa ti robí? Chceš, aby sa vzbúrili proti nám všetci susedia? Okamžite stíš hudbu! A teraz konečne odomkni dvere! Preboha, dieťa! Čo je to s tebou?“
„Daj mi pokoj!“ zakričala som jej späť. Nezúrila som preto, že chcela ísť sama s Petrom do bytu starej mamy. Nech si ide. Jednoducho som nechcela, aby ma vyrušovala z tangového pocitu.
„Tak už dosť! Okamžite vyjdi z izby!“
„A keď nevyjdem?“
„Čo to má znamenať? Sľúbili sme ti predsa s Petrom, že sa budeme zaoberať tvojou historkou!“
„To nie je nijaká historka! A že sa ňou chcete zaoberať, nedaj sa vysmiať!“
„A to je zase čo?“
Znova vošla do mňa zlosť. Prudko som otvorila dvere. „To znamená, že chcete presliediť starej mamin byt. Lenže nás nechcete zobrať so sebou. Veď my sme iba hlúpe decká!“
Mama si skrížila ruky na prsiach, vzdychla a vyvrátila oči do plafónu. Nenávidím to!
„Tak je to teda. Včera večer si načúvala, však?“ „Nebolo to potrebné. Rozprávali ste dosť nahlas.“ „Veďže pochop, Ana-Laura. My sme len chceli...“ „Teraz ešte povedz, že ste chceli len to najlepšie pre mňa!“ kričala som na ňu. Chcela som znova zaplesnúť dvere, ale mama ich mocne držala.
„Teraz už dosť, Ana-Laura! Uznám ti, že si nazlostená. A uznám aj to, že nebolo správne niečo pred tebou tajiť. Ale nemôžeš aj ty pochopiť mňa? Neviem, či mám dúfať, alebo či sa mám báť, že ocko ešte žije.“
Všetka moja zúrivosť, môj tangový pocit sa zrútil ako domček z karát. „Veď aj so mnou je to tak. To je práve to.“
Mama ma vzala do náručia. Nebránila som sa. Ak sa jej nespýtam teraz, tak už nikdy.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A pocítila som, že je to náramne príjemné.
