KARPINSKÝ, PETEROZNAMUJEME VŠETKÝM MAJITEĽOM HROBOV
Literárna súťaž Rubato 1998
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998
prebal Milan Hrčka
ISBN 80-8061-005-3
beletria, próza krátka, poviedky,
78 s., slovenčina
hmotnosť: 108 g
mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 €
*zukol4*
PETER KARPINSKÝ sa narodil 3. 11. 1971 v Gelnici. Vyštudoval na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove odbor slovenský jazyk - dejepis. Žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Za svoju literárnu tvorbu získal viacero ocenení. Najúspešnejší bol preňho rok 1997: stal sa laureátom súťaže Literárny Zvolen, na súťaži Jašíkove Kysuce získal cenu za najlepšiu poviedku, na medzinárodnej súťaži Moravský festival poézie druhú cenu a v súťaži Slovenská poviedka '97 mimoriadnu cenu poroty.
SYNOVIA BOŽÍ
Už štvrtý deň pršalo. Voda v riekach klokotala ako husté tmavé kakao. Pršalo čoraz silnejšie, možno dážď chcel podľa rozkazu spláchnuť celý svet. Korytá začali byť riekam úzke, voda sa vzpínala, vyskakovala von, chvostom zmetala všetko, na čo dosiahla. Potom sa ako veľký krokodíl zahryzla do brehov, ktoré ju sputnávali. Mykla hlavou a v papuli si odnášala kusisko zeme, aj so stromami a kríkmi. Na hladine plávali kmene storočných stromov. Voda bola taká silná, že aj veľké balvany zodvihla a unášala ako steblá trávy. Dážď jej dodával silu, a keď ešte zmocnela, zaútočila na mosty. Čelom vrážala do ich najslabších miest Niektoré sa rozsypali okamžite, iné chvíľu odolávali, ale potom sa pomaly a dôstojne zosunuli do spenených vĺn. Ich smrteľný ston nikto nepočul, zanikol vo víťaznom reve postupujúcej vody. Už jej nič nestálo v ceste, začala sa plaziť na súš. Zalievala lesy a polia. Všetko mizlo v jej slintajúcej tlame, a čo nezožrala, zadlávila svojím telom.
Dážď na chvíľu zoslabol, ale potom sa opäť a s novou silou lial na zem. Voda udrela na dediny. Spočiatku len podmáčala základy domov a výhražne hučala, potom cez otvorené okná vhadzovala dnu kusy blata, a napokon začala rozbíjať dvere, búrať steny. Strechy unášal prúd ako Noemove archy. Prestrašení ľudia si v noci balili najpotrebnejšie veci a utekali zo zaplavených dedín. Voda však striehla na tých posledných. Načahovala za nimi svoje lepkavé chápadlá, chytala ich za členky a ťahala k sebe. Márne volali o pomoc, nikto sa ani len neobzrel, utekajúci si pritískali na hruď veci, ktoré stihli zachrániť, a bežali preč. Nik by nezrátal mŕtvych.
Nakoniec vode neodolali ani priehrady, roztápali sa, akoby boli z blata. Prílivová vlna strhávala a tlačila pred sebou všetko, čo sa jej dostalo na dosah. Za pár minút zmietla z povrchu zemského mnohé veľké mestá. New York, Paríž, Rím... Vežiaky padali ako domino, autá sa strácali v prepadlinách roztrhnutých diaľnic a nad tým všetkým, ako veľké supy, krúžili vrtuľníky, aby pozbierali tých niekoľkých, ktorým sa zázrakom podarilo zachrániť. Mali však problémy, nebolo kde pristáť preto unavené lietaním strmhlav padali dolu a voda sa s nimi pohrávala, až kým nezmizli v hlbinách.
Večer, kam až oko dovidelo, rozprestierala sa nekonečná vodná plocha.
Na siedmy deň ráno vyšlo slnko a prestalo pršať. Len tak, bez veľkolepej dúhy alebo holubice s ratolesťou v zobáku. Len tak, prosto prestalo. Príroda sa usmievala, ako sa usmieva človek, ktorý sa práve prebral z námesačnosti a nič si nepamätá. Bez slovka ospravedlnenia. Vyšlo slnko a začalo hrial Pálilo tak silno, že sa voda hneď začala vyparovať a nad krajinou sa vznášal hustý biely opar. Vzduch bol horúci a vlhký. Na stromoch, ktoré prežili potopu, vypučalo lístie a o niekoľko dní dozrelo ovocie. Tráva vyrazila do dvojmetrovej výšky a v záhrade mojej starej mamy rozkvitli veľké fialové orchidey.
V takýto horúci slnečný deň našli starého otca. Ležal v tráve a na hlavu mu sadali muchy.
BIM - BAM - BIM - BAM - BIM - BAM, dunel zvon. Stará mama pozrela na kukučkové hodiny, práve ukazovali štvrť na jedenásť, potom vyzrela z okna a povedala: .Zase sa ožrala. Pán farár by s ňou konečne mali dačo urobiť."
Vedel som, že hovorí o tetke kostolníčke. Stará mama ju nemala rada, pretože keď sa tetka kostolníčka opila, zavesila sa na povraz zvona a hojdala sa na ňom, až kým ju niekto neodviedol domov. Raz si ju tak odfotili akísi nemeckí turisti. Visela vo zvonici, hompáľala bosými nohami a hlasno sa smiala. Stará mama vraví, že to bola hanba pre celú dedinu.
"Mááágda! Mááágda!"
Stará mama znovu vyzrela z okna. Pri plote stála suseda a kývala rukami.
"Čo je?"
"Našli tvojho muža."
"A?" nechápala stará mama.
"V lese! Nežije!"
Stará mama si odpásala zásteru a pomaly vyšla z domu.
Starého otca našli pri včelíne. Hlavu mal roztrieskanú a ruky pred tvárou, akoby sa ešte vždy bránil pred vrahom. Na jednom prázdnom úli sa našiel krvavý odtlačok tváre starého otca, ako na turínskom plátne. Od úľa k telu sa tiahla červená cestička. Starého otca som nevidel, lebo bol prikrytý bielou igelitovou plachtou. Len keď ho nakladali do čiernej sanitky, zazrel som jeho prekrížené nohy.
"Ľudia vraj videli starého Omastu, toho, čo tvojmu mužovi dlží desaťtisíc, ako si včera večer v potoku umýval ruky, a Garajová prisahala, že
