VÝBER ZO SLOVENSKEJ POVIEDKOVEJ TVORBYStátní pedagogické nakladatelství, Praha, 1957
zostavil Ján Sedlák
obálka Jaroslav Kaiser
edícia Mimočítanková četba
1. vydanie, 50.400 výtlačkov
56/XI-8
beletria, poviedky, próza krátka, antológia
324 s., slovenčina
hmotnosť: 463 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný, natrhnutý
1,90 € PREDANÉ!
*zukol4*
Výber slovenských poviedok pre českého čitateľa s úvodom o predstavení slovenskej tvorby a slovensko-český slovník.
Obsah: Jozef Kalinčiak - Svätý duch * Svetozar Hurban Vajanský - Rubačova žena * Martin Kukučín - Keď báčik z Chochoľova umrie * Timrava - Pomocník * Jozef Gregor-Tajovský - Mamka Pôstková, Maco Mlieč * Janko Jesenský - Pani Rafiková, Štvorylka * Ladislav Nádaši-Jége - Kozinský mlyn * Peter Jilemnický - Kompas v nás * Vladimír Mináč - Na rozhraní * Peter Karvaš - Pre naše pekné oči * Mária Jančová - Rozprávka o mieri *
KOZINSKÝ MLYN
Pavo Rázvora rozprával na salaši večer pri ohníku takto: — Dietky božie, čo na kraj sveta pôjdete, nenájdete takého chlapa, ako je Adam Kvak, mlynár v Kozinskej. Ten vám má hlavu ako sito, brucho ani vahan a obyčajnému chlapovi by siahal iba po pupok. Okále má ako toliare a ústa, že by kapustnú hlavu — čo menšiu — ľahúčko, jedným sekom prehrýzol. Taký je to chlapík ten Adam. Ale zato vždy v belasých mlynárskych šatách chodí a i v lete má kapce obuté. Veru tak. Nebojí sa ten nikoho. Iba ak jeho žena Zuza, tá urobí s ním poriadok. Tá mu, keď treba, takých pár zaúch vylepí, že sa to na jeho hrinte až v susednej dedine ozýva. Nuž Zuzy sa bojí, čo je pravda, to je pravda.
Adam je statočný mlynár. Nemá ani o mačný máčik menšiu meričku ako druhí mlynári, a Zuza, ako dobrá gazdiná, z dobrej noše tiež radšej vezme i do tretice, ako by len raz mala vziať.
Deti im pánboh nepožehnal a cudzie tiež nemajú radi, najmä Adam nie. A viete, prečo sa tak namrzel na tie neviniatka? Nuž prišla Otrubuľa s malým deckom na prsiach do mlyna a akýmsi činom posadila malého Miška do mlynárovej čiapky na stole. Čapurda bola taká, že by vari aj ročného chlapca ukolísal v nej. Nuž viete, stalo sa, čo sa s takými čeľadníkmi ľahko prihodí. Dieťa ako dieťa: spôsobu to nemá.
No, čo vyčíňal Adam, to vám bolo hodno pozerať! Keby ho Zuza nebola skrotila a do mlynskej komory zavrela, ten by bol toho mrzko našarapatil. Iba o hodne dlho, keď už hundrúc prosil: „No, Zuza, ved ma už pusť,“ ho vypustila ako psíka z chlieva. Ale veru stála s omelom pri dverách, ak by ho bolo treba.
Ako viete, kozinský mlyn stojí medzi horami na lúke. Pekne je tam v lete. V zime nech boh chráni! Duní ti vetrisko, víchor len tak človeku srdce stíska. Na dostrel od mlyna stála vysoká a hrubá borovica, že by ju chlap sotva rukami obopäl. Čo sa do tej borovice hromov napáralo, to vám bol zázrak! Ale aj vyzerala ako staré brezové metlisko. Jedného dňa — ani búrky nebolo — sa blyslo, hrom zarapčal a pác! Milú borovicu vyvrátilo i s koreňmi.
Mlyn a lúka sú obecné, a tak aj borovica patrila obci. Lenže ktože ti takú borovicu kúpi, na ktorej čerti od rokov svoje tance vydržiavali? Ktože by z nej len dosku do domu vzal ? Veru poctivá kresťanská duša nie. Pri najbližšej búrke ju hrom isto-istučičko nájde, a rozhádže ti; keby len dosku, ale celú chalúpku. Takého hosťa si nikto do domu nežiadal. Juro Macko, legionár, a Ondro Haluška, Amerikán, večer pri ktoromsi tom poháriku sa chlapili, a to tým väčšmi, čim horlivejšie druhí chlapi hlavami krútili, že oni tú borovicu zajtrajším dňom kúpia. Ale ráno Juro vonkoncom nemohol nájsť návlakov do krpcov (že mu ich vraj Mara prekryla). A kdeže ti jeden legionár môže bosý ťapušiť po obci. Ondrovi, vraj, zasa krava náramne ochorela, nuž musel tú ratovať. I veru vám táto borovica len zasa ostala bez kupca.
Bol to s ňou trest, a to tým horší, že ležala krížom cez lúku, a tak bol aj prístup do mlyna, najmä vozmo, veľmi obťažný.
Čo si tu počať ? Dobrá rada stojí groš. Richtár, Ondro Krška, múdra to hlava, oj, múdra, pohol rozumom a zaratoval obec, ako sa aj patrí. Zavolal Adama do výboru a vyniesol mu takýto rozsudok:
— Ty, Adam, mlynár náš kozinský, musíš tú borovicu spred mlyna odpratať, darúvame ti ju. Môžeš s ňou urobiť, čo chceš, ale ju akýmkoľvek činom odprac. Ak ju neodpraceš, vyhodíme ťa aj z mlyna! No, bude, či nebude ?
Celý výbor ukrutečným spôsobom chválil richtára. Darmo je, čo rozum, to rozum. Ale Adam len drgol plecom a zafufnal, lebo fufne tak, že ním deti strašia:
— Poručeno pánu bohu, pôjdem z mlyna ďalej. Veď mlynom ešte mater neumrela. A mne je toho vášho mlyna už beztak potadiaľto. (Ukazoval po krk.) Žijem tak ako vlk, čochvíľa budem aj zavýjať. Do dediny (myslel do krčmy) hodina chôdze. Nechcem!
Drmol čapurdou na hlave a poberal sa von.
— Ja, to tak nejde. — Richtár húkol na hajtmanov: — Hnopf! Držte ho, chlapci! — A hajtmani, Vojvoda a Genšov, chytili milého Adama ako do šrófov.
Celý výbor ustálil teraz, že richtár je sprostý ako peň. Ako by aj nie! Ktože by na takú borovicu siahol, a čo by bola aj sto razy zadarmo.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Koľké svety musela prejsť, cez čo všetko musela sa preniesť táto ruská žena a matka, oblečená do vojenskej rovnošaty a objímajúca cudzie dieťa ako svoje vlastné, aby som pochopila, že je to ona, ktorá nesie jeho prvý pozdrav...
