MAURIAC, FRANCOISKLBKO VRETENÍC
(Le noeud de vipéres)
Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967
edícia Členská knižnica
preklad Miroslava Bártová
doslov Jozef Felix
prebal Jana Shejbalová
2. vydanie, 13.000 výtlačkov
75-061-67
beletria, román
177 s., slovenčina
hmotnosť: 257 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,90 € - DAROVANÉ THCK
*zukol4*
Mauriacovo bohaté literárne dielo celé desaťročia vzrušovalo francúzskych čitateľov aj čitateľov mnohých európskych národov. Tento Francúz, pochádzajúci z katolíckeho prostredia buržoáznej juhofrancúzskej rodiny, ako spisovateľ sa stal kritikom tohto prostredia, tejto triedy. Svojou skvelou psychológiou a znalosťou prostredia sa stal jej nemilosrdným sudcom.
Z jeho diel najslávnejší a najotrasnejší román „Klbko vreteníc“ predkladáme po dlhoročnom odstupe opäť našim čitateľom, aby znova prežili tú otrasnú drámu jedincov, tak veľmi si podobných vo svojej nenávisti a túžbe po majetku. Niet hádam horšej osamelosti, než je osamelosť ľudí zviazaných pevne najužšími príbuzenskými zväzkami, ktoré sa stanú zväzkami pokrytectva, nenávisti a chladnej vypočítavosti.
V románe „Klbko vreteníc“ sa stretáme s takýmito vzťahmi v rodine bohatého juhofrancúzskeho advokáta. Zo silných, vyostrujúcich sa obrazov vytvára autor psychologickú drámu o osamelých sebe samým napospas vydaných jedincoch, ktorí nikdy neboli k sebe ľudskí, lebo všetko ľudské sa u nich premenilo na zlo a zhmotňovalo sa vždy len na otázky majetku a peňazí.
Táto dráma je silným odrazom úpadku falošnej meštiackej morálky.
Opieral som sa o kozub a mechanickým pohybom ruky som rátal kúsky lešteného dreva poukladané v skrinke.
Roky som sníval o tomto neznámom synovi. Po celý môj biedny život nikdy vo mne nezanikol pocit, že jestvuje. Kdesi žije dieťa, ktoré som splodil, mohol by som ísť za ním a možno by mi bolo útechou. Žil v skromných podmienkach, no tým mi bol bližší: bolo príjemné pomyslieť, že sa asi v ničom nepodobá môjmu legitimnému synovi; predstavoval som si ho prostého, a zároveň nesmierne oddaného, vlastnosti, ktoré medzi ľudom naskrze nie sú zriedkavé. Slovom, vsadil som všetko na poslednú kartu. Vedel som, ak sa v ňom sklamem, že už od nikoho nemôžem nič očakávať a že mi nezostane iné, iba sa schúliť a obrátiť sa k stene. Štyridsať rokov som sa nazdával, že som sa zmieril s nenávisťou, s nenávisťou, ktorú som vzbudzoval, s nenávisťou, ktorú som cítil. A predsa som, tak ako iní, živil v sebe nádej a klamal som svoj hlad, až mi zostala iba posledná záloha. A teraz bol koniec.
Nezostalo mi ani to hrozné potešenie kombinovať plány, aby som mohol vydediť tých, čo mi chceli zle. Robert ich priviedol na stopu: napokon predsa len objavia trezory, aj tie, čo neboli na moje meno. Vymyslieť niečo iné? Ach, ešte žiť, stihnúť všetko minúť! Umrieť... a aby nenašli ani na zaplatenie pohrebu, aký mávajú chudobní. No ja som celý život šetril, roky som ukájal svoju náruživú sporivosť — ako sa teraz, v mojom veku naučím gestám márnotratníkov? Ostatne, deti na mňa striehnu, vravel som si. V tomto ohľade nemôžem urobiť nič, čo by sa v ich rukách nestalo hroznou zbraňou . . . Musel by som sa priviesť na mizinu potajomky, úboho...
Bohužiaľ, nevedel by som sa zruinovať! Nikdy by sa mi nepodarilo premárniť svoje peniaze! Keby tak bolo možné zahrabať ich so sebou do hrobu, keby som sa mohol vrátiť na zem, zvierajúc v náručí zlato, bankovky, cenné papiere! Keby som mohol prinútiť luhať tých, čo hlásajú, že statky tohto sveta nás v smrti opúšťajú!
Je tu ešte „dobročinnosť“ — dobré skutky sú prepadliská, čo všetko pohltia. Anonymné dary, ktoré by som poslal dobročinnému ústavu, sestričkám starajúcim sa o chudobných. Nemohol by som konečne myslieť na ostatných, na iných ľudí, nielen na svojich nepriateľov? Hrozíme sa staroby, lebo si uvedomujeme, že sme súčtom celého života — súčtom, v ktorom nemôžeme zmeniť nijakú číslicu. Potreboval som šesťdesiat rokov, aby som vytvoril starca umierajúceho od nenávisti. Som, aký som; musel by som sa stať iným človekom. Ó, bože, bože. . . kiežby si jestvoval!
Na mrku vošlo dievča, aby mi odpravilo posteľ; nezavrelo obločnice. Ľahol som si v tme. Zadriemal som aj pri hluku z ulice a pri svetle pouličných lámp. Chvíľami som sa prebral, ako keď cestujeme a vlak zrazu zastane; a znovu som zadriemal. Hoci som sa necítil horšie, zdalo sa mi, že musím zostať takto ležať a trpezlivo čakať, kým sa tento spánok nezmení na spánok večný ...
Musel som ešte vybaviť, aby Robertovi vyplácali sľúbenú rentu, a chcel som si zájsť aj po poste restante, lebo teraz mi už nikto nepreukáže túto službu. Už tri dni som nečítal poštu. To čakanie na neznámy list, ktoré v nás navždy zostane, to je znamenie, že nádej je nevykoreniteľná a že v nás trochu z tejto buriny vždy zostane!
Starosť o korešpondenciu mi dodala síl, takže som na druhý deň okolo poludnia vstal a vybral som sa na poštu. Pršalo, dáždnik som nemal, kráčal som teda popri múroch. Moje správanie vzbudzovalo zvedavosť, ľudia sa obzerali. Mal som chuť im zakričať: „Čo je na mne také zvláštne? Myslíte si, že som šialenec? Také niečo nesmiete povedať, moje deti by to využili. Nepozerajte tak na mňa, som ako každý iný — ibaže deti ma nenávidia a musím sa proti nim brániť. Ale to predsa nezna-
