JÓKAI, MÓR - KRÁĽ PIRÁTOVWILDE, OSCAR - STRAŠIDLO CANTERVILLSKÉ
Smena, Bratislava, 1968
obálka Eliška Tomašková
preklad Anton Beskid (Kráľ pirátov), oh (Strašidlo Cantervillské)
2. vydanie, 62.000 výtlačkov
73-049-68
beletria, próza krátka,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 174 g
tvrdá väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý
0,80 € - DAROVANÉ THCK
*zukol4*
Prenasledovateľov toľká opovážlivosť prekvapila; chvíľu uvažovali, napokon zvinuli plachty a kým lúpežníci rozveselení čakali, čo vypáli z nemotorných, ťarbavých pohybov protivníkov, prerušili vojaci stíhanie a vrátili sa k ostatným lodiam. Piráti nerušene odplávali na šíre more i s nazbíjanými pokladmi.
Lúpežníci rozjarení zakotvili na brehoch Guyany. Bolože to peňazí! Na ulúpenej lodi našli osemdesiattisíc zlatých moisdorov uložených v sudoch, šnúry a rady orientálnych perál, čo brazílsky panovník posielal portugalskej kráľovnej do daru, a debny naplnené drahými tkaninami, najvzácnejším tovarom Južnej Indie.
A načože boli pirátom peniaze? Vari aby si ich uložili na úroky? Drahé látky na to, aby si otvorili obchod a merali ich na metre? Ó, nie. Lúpežníci vyznávali iné náboženstvo: spíjať sa, kým majú plné vrecká zlata, a nevytriezvieť, kým sa im ostatný zlatník neminie. Kto si odkladal z podielu, pokladali ho za zradcu, a s takým, ktorý sa s peniazmi chcel utiahnuť a žiť statočne, naložili ako s najväčším nepriateľom.
Na pevnine dobre poznali onen článok pirátskej viery. Lúpežníci pristávali na súši, len keď mali peniaze, keď sa im žiadalo užívať sveta, rozhajdákať svoje poklady čím skôr a v najväčšej prostopaši. Na mori sa ich báli, na pobreží sa im dostávalo pôct ako najlepším z najlepších: vítali ich nielen panie, ale ach! — aj sami páni. Sú dôkazy, že na Diabolských ostrovoch, v poriečí Surinamu, pretekali sa v prejavoch pohostinnosti voči pirátom i vládni úradníci, ba aj sám guvernér.
Prirodzene, lúpežníci premrhali za dva týždne osemtisíc dukátov a všetky mestské ženy, od prvej dámy po poslednú nevoľnicu, vyobliekali sa do hodvábu a kašmíru. Drahá šnúra perál, čo mala ozdobovať pekné hrdlo Jej Veličenstva portugalskej kráľovnej, obvíňala hrdlo guvernérovej manželky. Kade išli, všade veselica, od guvernérskych siení po ostatnú krčmu; piráti z jednej odchodili, do druhej prichodili, tam hrali gavalierov, tu zbojníkov, celé dni len pili, tancovali, bili sa a dvorili. Za dva týždne im slnko ani nesvitalo, ani nezapadlo, ovládal ich ustavičný ošiaľ, stupňovaná prostopaš a oceán zážitkov akoby nemal dna.
Ale naveľa sa vyčerpali všetky radosti: v meste už nebolo vína, čo by ich nebolo opojilo, ženu, ktorú by neboli objímali, zbitého milenca, ani muža, s ktorým by si neboli vypili za pohárik na priateľstvo — to jest, peniažky sa rozkotúľali do posledného moisdoru. A lúpežníci sadali na lode, pretreli si zmútené oči a poobzerali sa za novou činnosťou.
Zvedeli, že sa blíži k pobrežiu bohato naložená brigantína. Podvečer kormidelník zazrel loď ďaleko na obzore.
— Obozretne, — pripomínal Barthelemy. — Ak nás zbadá, bude mať kedy ujsť. Dve galeje zostanú tu pod vedením poručíka Kennedyho. Spustite na more sloop a štyridsiati
