URBAN, MILOŽIVÝ BIČ
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh SPKK (182)
ilustrácie a obálka Milan Paštéka
8. vydanie, 16.000 výtlačkov
beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 394 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný
1,20 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol4*
Dlhý rad vynikajúcich diel zo svetovej literatúry vhodne doplní čitateľom SPKK Urbanov román Živý bič, dielo neobyčajnej krásy, myšlienkovo aktuálne i v dnešných časoch. Slovenská dedina v strašnej kataklizme vojny ožila tu tak ako azda ani v jednej poprevratovej próze. Urban sa prvý pozrel na ňu ako na celok, ako na súčasť národného tela a začlenil ju aj do svetového spoločenského diania, plného otrasných udalostí. Z drám jednotlivcov vytvoril drámu dediny, za ktorou sa črtá strašná európska tragédia, vyrastajúca z utrpenia a krvi nevinných ľudí. Z vojnovej kataklizmy však víťazne vychádzajú ubití, ponížení, jednoduchí ľudia a stávajú sa neúprosnými bojovníkmi za prirodzené práva, humanizmus a stratené ľudské šťastie. Pod ukrutným bičom vojny prichádzajú k poznaniu pravdy a ceny života. Na prelome čias si uvedomujú, že zlo treba vytrhať ako burinu a nastoliť vládu pravdy. Z tohto poznania a zo živelnej vzbury vyrastá ich pomsta proti tým, čo žili z ich biedy a utrpenia. Je to pomsta krutá, pretože je pomstou ubitého, urazeného a neľútostného človeka, ktorý si uvedomil svoje hrozné položenie a prišiel na to, že je človekom. Román Živý bič je skoncentrovaná životná filozofia slovenskej dediny v rokoch prvej svetovej vojny, filozofia jednoduchá, ale úderná, lebo vyviera z poznania zla i dobra a vyúsťuje do vzbury proti zlému spoločenskému poriadku. Urban ako umelec a myslitel ju vystihol od najmenších detailov a dal jej neobyčajnú údernosť. Epická veľkosť jeho románu je podmaňujúca. Suverénne stojí nad dejom veľkej témy a starostlivo ho zapĺňa znamenitými charaktermi. Nič neokrašľuje, nad ničím neprižmuruje oči. Vidí jednotlivca i celok. Cez povrch udalostí dostáva sa k podstate javov, preniká do najtajnejších útrob postáv, kde priam vrú pocity a vášne, odkiaľ prerážajú na povrch myšlienky a činy. Psychológia postáv tu harmonizuje s vonkajškom, lyrika s opisom, dramatičnosť s myšlienkovou hĺbkou. Všetko sa to deje v prísnom zákone tvorby. Ozajstný a robustný umelec starostlivo drží palec na tepne čias i postáv, vidí ich žiť, biť sa, víťaziť a umierať, ľudsky trpieť i povznášať sa nad biedu života. Živý bič je majstrovská freska, román vyslovene moderný vo videní života i v tvárnych postupoch. Vznikol temer pred štyridsiatimi rokmi. Za ten čas prešiel prísnou skúškou rozmanitých spoločenských zlomov. Vyšiel z nej víťazne, lebo je každým nervom veľkým a čistým umeleckým dielom, ktoré plným právom patrí do zlatého fondu modernej slovenskej prózy.
Tá noha, obutá naboso v rozmočenej topánke s jazykom vyvráteným von, zapadla do vedomia notára Okolického, ako zapadávajú ťažké predmety do bariny, a uviazla v ňom hlboko kdesi, jasne, s nevymazateľnosťou obrazov, ktoré zotrvávajú po celý život. Márne sa usiloval notár Okolický zabudnúť, vyhladiť ju z pamäti. Ležala zavretá v lebke a on nechtiac musel spomínať na ňu každý deň, musel ju vidieť so všetkými tými podrobnosťami, ktoré vniesla do jeho života. Ešte prednedávnom hľadel na ňu s istou mužskou hrdosťou, no hluchá, bezohľadná smrť urobila z nej paškvil tak neznesiteľne trýznivý, že i otupené svedomie Okolického ledva ho vedelo načas odsunúť od seba.
,Ktože môže za to, že sa utopila?´ namietal neraz v sebe. Akcentoval to silne, akoby chcel vinu zvaliť na kohosi tretieho, ale vtedy vždy sa zahanbil, lebo sa mu pozdalo, že sa pred kýmsi vyhovára. A notár Okolický bol príliš hrdý, aby svoje skutky ospravedlňoval. Šľachtická krv v žilách a celá tradícia, v ktorej vyrástol, bránila mu v tom.
,Sedliačka,‘ posmešne krivil ústa. ,Mohla sa tešiť, užívať sveta! Ja na jej mieste
Chcel si predstaviť, čo by bol robil na jej mieste. Chcel si predstaviť noci, plné opojnej rozkoše, plné rozdráždených zmyslov, chcel si predstaviť, ako by sa utápal vo vlastnom ohni, holdujúc každej hodine. . . Ale v tej predstave uzrel sám seba akosi neprirodzene skriveného, smiešneho, zapoteného zvieracím aktom, ktorý sa nelíšil od prostej potretý ničím. Do hlavy odrazu vsunuli sa triezve myšlienky a za krk akoby bol ktosi nalial ľadovej vody: oči pohasli, vzplanutie ušlo, i zostala po ňom len chladná, čistá skutočnosť, plná odťažitého diania, plná skutkov, ktoré s tým krátkym šialenstvom nemajú nič spoločného. V nich bola topánka obutá naboso, plachta a pod ňou na vzodmutom bruchu skľúčené ruky, bol Adam Hlavaj i dieťa, ktoré Sivonka vzala k sebe a chovala. Všetko to bolo horké i pravdivé a rozličné pravidlá, ktorými chcel notár Okolický tú skutočnosť zahlušiť, padali sťa tráva pod kosou. Boli ony pre kohosi, kto ich nepotreboval, len ak by na vyplnenie času.
,Hlúposť je celý život,´ hodil notár Okolický toho dňa rukou. Zo dvora, zaplaveného sychravou jesennou hmlou, lialo sa špinavé šero a pred ním otvorila sa akási púšť, päťaštyridsať hlúpych rokov, strávených bez zmyslu. Vošiel do nich i blúdil nimi bez cieľa; robil čosi, ale to všetko akoby bol ktosi utínal: jeho robota mu nedonášala toho radostného ovocia, jeho robota bola lichá.
Vzal fajku s dlhou trúbeľkou, napchal ju, zapálil i začal chodiť po izbe, uprene mysliac na čosi. Čola, sediaca pri peci, v ktorej horel oheň, sledovala ho pokornými hnedými očami zvieraťa, kým pendlové hodiny ticho sa rozháňali na stene. Na dvore pílili drevo na zimu: jasný kovový zvuk triasol sa kdesi za oknami, prestával a rozliehal sa znova. Notár Okolický, pristúpiac k oknu, pozrel von a — zazrel Kúrňavu. Stál bokom a ťahajúc pílu, hľadel do okna, naňho.
Čudné.
Kúrňava sa smial.
Áno. Notár Okolický celkom určite videl zo strany ten úsmev, trčiaci z vychýlenej lícnej kosti. Celkom učite. Zarezaný v nej napínal kožu a letel cez dvor, cez okno rovno k nemu, sadal mu na tvár, na ruky sťa čudný akýsi lúč, nasiaknutý škodoradosťou, a urážal, pálil.
Notár Okolický dlho hľadel na tú tvár. Prišlo mu na um, ako sa škerila, keď bol pri Hlavajke. A ustupujúc od okna, pomyslel si:
,Chlap iste čosi zaňuchal.´
