NIŽNÁNSKY, JOŽO - PRÁVO PRVEJ NOCI

NIŽNÁNSKY, JOŽO

PRÁVO PRVEJ NOCI

Tatran, Bratislava, 1988
edícia Meteor (123)
prebal Fedor Kiš
1. vydanie v Tatrane, 70.000 výtlačkov
061-080-88 PPN

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 375 g

tvrdá väzba s prebalom

1,50 € stav: dobrý

PREDANÉ stav: dobrý 2x

PREDANÉ stav: dobrý *juran*bels*
PREDANÉ stav: veľmi dobrý *kolha* 
DAROVANÉ EGJAK stav: dobrý, v texte podčiarkovaný text ceruzou, prebal ošúchaný *zukol4*  

Ústredným motívom Nižnánskeho dobrodružno-historického románu Právo prvej noci (1937) je mnohotvárny protiklad boja a lásky. Je to príbeh z trnavského kraja v ktorom kaštieľ a ulička poddaných symbolizujú dve proti sebe stojace sily. Celý sujet románu autor osnoval na štvoruholníku, ktorého strany tvoria: gróf Ján Pálffy, jeho manželka grófka Júlia Zayová, poddanský mládenec Ján Drgáň, neskôr grófov pisár a ešte neskoršie jeho správca, a jeho milá, poddanské dievča Hana Tarabová. Nižnánsky rozohral medzi ľuďmi, ktorých oddeľovala veľká spoločenská priepasť, vášnivé ľúbostné vzťahy. Predstavitelia týchto dvoch nerovných svetov však zároveň vedú medzi sebou húževnatý boj.

Hlavný hrdina Ján Drgáň snuje pomstu voči grófovi, ktorý nielenže mu nedovolil dokončiť štúdiá, ale navyše sa uchádza o jeho Hanu. Tá však Pálffyho vytrvale odmieta. V tuhom zápase o Hanino vzdorovité srdce gróf zamýšľa uplatniť aj nepísané právo zemepána, právo prvej noci — „ius primae noctis“. Ján Drgáň všemožne bráni ohrozenú česť milej. Román Právo prvej noci patri k príznačným produktom tzv. medzivojnového obdobia slovenskej literatúry, kde nositeľmi pozitívnych ideálov sú hrdinovia z ľudu, ktorí po mnohých porážkach nakoniec víťazia nad svojvôľou a despotizmom vládnucej triedy. V Nižnánskeho románe nachádzame všetky znaky autorovho prozaického umenia — talent fabulácie, ľahkosť štýlu, schopnosť vnášať do príbehu napätie. Román vychádza po druhej svetovej vojne prvý raz a zrejme zaujme široký okruh čitateľov.

KEĎ KAHANEC ZHASOL

Nerozbehol sa za odchádzajúcou, hoci sa cítil jej dlžníkom. Ale jestvuje dievča, ktorému je dlžen ešte viacej.

Na chvíľu ho ovládol hnev.

Porovnával Hanu Tarabovú s Júliou Zayovou. Dva nepreklenuteľné svety staval k sebe, aby si z nich vyvolil bližší. Hana Tarabová nenávistne zanevrela naňho, ked ho uvidela v objatí inej ženy. A na tejto večernej prechádzke, na ktorú nikdy nezabudne, videl obnažené srdce inej ženy. Júlia Zayová sa nemôže mýliť, musí vedieť, že s Hanou Tarabovou je zviazaný neroztrhnuteľnými putami. A nevzkypela v nej urazená hrdosť, nevybuchla z nej nenávisť. Práve naopak. S pochopením a pozdvihnutou hlavou prijíma skutočnosť, ktorá by ju mohla do krvi uraziť.

— Júlia, — chcel skríknuť, ale len zašepkal jej meno.

Pobral sa preč, čím ďalej od vchodu do letohrádku Sanssouci, preč od Júlie Zayovej. Ale zdalo sa mu, že čím ďalej je od nej, tým väčšmi sa k nej približuje.

Šiel, a ani nevedel, kade vykračuje, akoby ani nie vlastná vôľa viedla jeho kroky . . .

Akoby sa zo sna prebral, zrazu si uvedomil, že je pri Rošlime. Jeho kalná voda sa kde-tu mútne zablyšťala.

Rošlim! Málokde videl taký mrzký jarok s večne zamútenou vodou, ale pútalo ho k nemu toľko spomienok, že mu bol milší než jednostaj veselo žblnkajúca Blava, milší než rieky, ktoré obdivoval a po ktorých plávajú lode. Na Rošlime skúšal prvé. svoje výtvory, papierové člny, čo vietor preháňal od brehu k brehu, a na nich sa vozili jeho roztúžené oči i oči jeho vytrvalej spoločníčky Hany Tarabovej. Pri Rošlime pásavali husi a opreteky im spievali la-la-la, aby sa veselšie plahočili. A potom, keď už vyrástli, chodili sa dívať na deti, ako sa bavia s husami, práve tak, ako kedysi oni. A aj oni sa znovu stávali deťmi.

Pri Rošlime a pod vysokánskými jaseňmi a topoľmi sa prechádzavali aj za večerov a za nocí, keď tma prikrývala Brest, spiaci pod Barančianskym vŕškom. Spod košatých korún starých vŕb neraz zabočili na pažiť a brodili sa v zarosenej tráve.

Keď sa teraz starými cestami ponevieral sám, riešil hádanku. Prečo s Hanou nikdy nehovorili o láske? Či sa mu láska v srdci prebudila naozaj len vtedy, keď zahrozilo nebezpečenstvo, že ju stratí, keď naňho zanevrie? Nie. Miloval ju odjakživa. Láskou bolo už ich detské kamarátstvo, ktoré ich nerozlučne spojilo, láskou bola aj ich neskoršia súdržnosť, hoci sa o svojich citoch nikdy nezhovárali. Vždy ju miloval. A milovala aj ona jeho. Výjav v okne letohrádku len preto vyvolal v nej takú pustošivú ozvenu.

A mohlo by teraz byť naozaj po všetkom? Nie, city, ktoré roky napĺňali hruď, nedajú sa zabiť jedným razom. Cíti to najlepšie on sám. Márne by chcel zo srdca vyrvať Hanin obraz. To by si aj srdce musel vykmasnúť z hrude.

Dlho blúdil tmavými cestami, a keď prišiel domov, bola už neskorá noc.

Mišo Oškvarok sedel ešte pri kahanci a čítal ktorúsi zo synových kníh.

— Netráp sa, Janko, — pohladil syna očami. — Upokoj sa. Teraz ťa očakáva vážna úloha.

— Áno, veľmi vážna, — odvetil Ján Drgáň, — ale som dosť silný, aby som si s ňou dal rady.

Viacej si nemuseli povedať. Niekoľko slov stačilo, aby si otvorili aj najskrytejšie kúty sŕdc.

— Všetko ženie vodu na tvoj mlyn. syn môj, — zahasil Mišo Oškvarok kahanec a ľahli si na postele.

Ján Drgáň, ležiac s otvorenými očami, spomínal si, ako ho raz otec zaviedol do kaštieľa k starému grófovi.

— Pána chceš vychovať zo svojho syna? — uškeril sa na jeho otca grot Pálffy.

— Nie pána, osvietený pane, — odpovedal otec, — ale učeného človeka.

— A načo mu bude učenosť?

— Má dobrú hlavu, — to bol otcov najzávažnejší dôkaz.

— Ale aj dobré ruky. Do roboty by bol ako drak, — nepoddával sa gróf, ale napokon jednako len popustil, najmä Preto, aby sa pred svojimi poddanými mohol ukázať nie ako tyran, ale ako dobrotivý pán, ktorý sa stará o ich blaho.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ..."Nič sa nestalo, len gróf sa zastrelil...!"