CHEDIDOVÁ, ANDRÉENEFERTITI A ACHNATONOV SEN
Pamäti pisára
(Nefertiti et le reve d´Akhnaton)
ŽÍRNE MESTO
(La Cité fertille)
Tatran, Bratislava, 1978
edícia LUK (67)
preklad Soňa Hollá, Miroslava Bártová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 11.000 výtlačkov
61-920-78
beletria, román
230 s., slovenčina
hmotnosť: 315 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,10 € DAROVANÉ
*zukol4*
Autorka sa v modernej poetickej forme vracia k starovekej téme, k slávnej dvojici faraóna Achnatona (r. 1400 pred n. I.) a jeho ženy Nefertiti. Obaja opustili staré hlavné mesto Téby a založili na brehu Nílu na neobývanej panenskej pôde svoje nové hlavné mesto Horizont, kde chceli skoncovať s krutovládou predchodcov a začať život aj vládu bez násilia a moci. Ich šťastie trvalo iba dvadsať rokov. Mesto Horizont padlo za obeť nežičlivcom, Nefertiti sa dostala do vyhnanstva, kde si spomína na svojho milovaného, už mŕtveho Achnatona a na život v ich meste. Na jej slová striehne pisár Bubastos, zachytáva ich na papyrus a striedavo rozpráva sám zo svojho pohľadu o osude faraónov a ich meste. ŽÍRNE MESTO, ktoré takisto vychádza v tomto vydaní, je rozsiahla lyrickoepická poéma v próze o živote a jeho večnom kolobehu, o láske, sklamaní a smrti. Je to Egypt súčasný so všetkými boľavými, tienistými stránkami i so svetlom nádeje v týraných ľudských srdciach.
Muži, ženy, deti, napchatí v plochých člnoch, neodolali túžbe ísť za nami. Dostihli nás a s jasotom nás pozdravujú.
Vychovávateľ Aje vedno s Horemhebom, ktorého hlas znie mimoriadne tvrdo, im prikazuje z kormy, aby sa vrátili.
Ale tlsťoch Nacht, jednostaj v bodrej nálade, jednostaj zadychčaný, vyliezol na trám a kričí na nich z plného hrdla, že ich pekne víta. Zopyre a hudobníci to za ním opakujú.
Dobrácky Mahu — ktorého hus Smonn prudko vytrhla zo spánku — nevie, čomu dať prednosť, či Horemhebovej vážnosti alebo prirodzenému nabádaniu srdca, aby pripojil svoje hurá k nadšenému volaniu radosťou žiariaceho zástupu.
Achnatona dojali vrúcne prejavy ľudu, ktorý všetko zanechal a šiel za ním, a tak ho pozýva, aby sa ďalej plavil s nami.
Cesta trvala dlho. Dni, noci...
Plavíme sa pokojne na sever. Nenáhlivo, všímajúc si každý kraj.
Egypt, pritisnutý z oboch strán ku svojmu Nílu, podobá sa zelenej rieke vrúbenej rovnou púšťou alebo žltkastými vŕškami.
Niekedy sa zastavujeme a spúšťame kotvu. Achnaton a Nefertiti s malou skupinkou ľudí vystupujú na breh.
Učupený v lanoví sledujem ich zrakom a kým chodia po brehu, značím si, čo vidím. Onedlho sa vracajú na palubu a plavíme sa ďalej.
Malé preľudnené člny vyplávali s nami. Znovu napäli plachty.
Zhromaždený natisnutý húf na dne plavidiel je stále dôverčivý a nestráca trpezlivosť.
Na ľavom brehu Nílu, na polceste medzi Tébami a Memfisom, vidím trochu vyvýšenú rovinu, ktorá má tvar rozľahlého kruhu.
V pozadí sa tento kruh opiera o kriedové útesy. Achnaton dvíha rameno, vystiera ruku a ukazovákom nástojčivo mieri na veľký polkruh.
Práve poznal svoju zem.
Tentoraz vystúpi na breh sám.
Dlho sme ho videli, ako chodí hore-dolu po pobreží.
Potom prešiel na rovinu, zamieril ku svahom, až zmizol v diaľke.
Na kráľovskom člne budúci budovatelia rozoberali prednosti tohto miesta.
Mierne zvýšenie chráni túto rovinu pred záplavami: Jej svahy zastavia pieskové vetry, budú ochranou pred šírou púšťou, kde sa neraz skrývajú lupiči.
Keďže leží severnejšie, leto tu nebude natoľko horúce ako v Tébach.
Nižšie položené údolie na protiľahlom brehu, zúrodnené naplaveninami, bude vhodné na pestovanie plodín, ktoré uspokoja základné potreby obyvateľstva.
Všetci horeli túžbou vystúpiť na zem a ísť za mladým vladárom. Nefertiti ich musela niekoľko ráz zadržať.
„Horela som túžbou vystúpiť z plachetnice, rozbehnúť sa po rovine a nájsť Achnatona. Lenže cítim, že ho treba nechať samého na seba. Aby sa zžil s týmto miestom, potrebuje samotu.
Vrátil sa zo svojej dlhej prechádzky a znovu chodí veľkými krokmi po brehu, potom si sadá na sivú skalu. Jeho útla silueta sa čudne vyníma v tom bielom, prázdnom kruhu. Nespúšťam ho z očí.
Dlho sedel nahnutý dopredu, lakte pri tele, tvár v dlaniach, sťaby počúval, ako sa dvíhajú z hlbín jeho bytosti zvuky budúceho mesta.
V člne všetko mlčí. Ani z flotily nedolieha nijaký hluk.
Konečne Achnaton vstáva. Voľne si vydychuje.
Som ďaleko a som pri ňom. Vie to. Mesto Horizont - so svojimi verejnými budovami, chrámami, s doma-
