DIEHL, WILLIAMCHULIGÁNI
(Hooligans)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Zelená knižnica
preklad Dušan Janák
1. vydanie, 85.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0097-3
beletria, román, detektívky,
472 s., slovenčina
hmotnosť: 584 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
0,50 €
0,90 € - DAROVANÉ THCK
*zlaci*
*zlaci*
Jake Kilmer, vyšetrovateľ FBI so zvláštnym poverením, päť rokov sledoval nedovolenú činnosť mafistickej rodiny Taglianiovcov, dva razy sa ho dokonca pokúsili zavraždiť, no nebol schopný získať dostatok usvedčujúcich dôkazov, ktoré by obstáli pred súdom a dostali nebezpečný gang za mreže.
Pre Kilmera predstavuje Dunetown čosi ako neuskutočnený sen mladosti. Pred dvadsiatimi rokmi tam zažil ako študent najšťastnejšie leto svojho života, no všetky jeho nádejné vyhliadky vyšli nazmar. Vracia sa ta preto nerád a skutočnosť prekoná i jeho najhoršie obavy. Nielenže sa idylické mesto akoby zabudnuté z minulého storočia zmenilo na nepoznanie; zároveň s jeho príchodom sa začína i séria tajomných vrážd, ktoré predstavujú tvrdý oriešok preňho a pre jeho pomocníkov, členov Oddelenia zvláštnych úloh, tvrdých, ostrieľaných chlapov a zrejme jediných nepodplatných policajtov v meste, ktorí sú všeobecne známi ako chuligáni.
Moderný thriller z Ameriky osemdesiatych rokov podáva obraz nielen o podvratnej činnosti mafie, ale aj o neškrupulóznosti ľudí, ktorí sú pri moci a chcú si ju za každú cenu udržať, alebo ktorí sú ochotní urobiť všetko, aby si moc získali, a v neposlednom rade aj o zhubnom vplyve vietnamskej vojny na jednotlivcov. William Diehl sa svojimi románmi úspešne zaradil medzi autorov, ktorí tvorivo rozvíjajú odkaz americkej drsnej školy.
17 Hra podľa pravidiel
Palmová sála v hoteli Ponce bola veľká a útulná, presvetlená ako skleník a takisto plná popínavých rastlín, papradia a kvetov v kvetináčoch. Doplnky mali mäkké odtiene zelenej, žltej a ružovej. Z oblokov, ktoré tvorili celú stenu, bol výhľad na hotelové nádvorie. Kedysi sa tam v lete opaľovala a klebetila pri bazéne celá dunetownská smotánka. Odvtedy z bazéna urobili obrovský rybník s leknami, a hoci tam i teraz stálo roztrúsených zopár starých ležadiel, átrium pôsobilo opustene, ošarpane a nepoužívane. Reštaurácia však bola útulná a veselá a bzučala rozhovormi ranných hostí.
Na druhý deň ráno som ta vošiel niekoľko minút po ôsmej, v hlave mi trešťalo a v ústach som mal pachuť, akoby som bol amaretto zajedal starými galošami. Založil som si tmavé okuliare a neisto som sa pustil cez reštauráciu.
Francisco Mazzola, neprekonateľný šéf FONP, sedel pri obloku s výhľadom na átrium. Pri tanieri mal pekne zoradených šesť vitamínových tabletiek rozličných veľkostí a farieb a práve ich prehltal s pomarančovou šťavou. Podal mi ruku, objal ma okolo pliec, a len čo som si sadol, potisol predo mňa raňajšie noviny.
„Objednal som ti raňajky,“ povedal. „Čerstvú pomarančovú šťavu, desať lievancov, vajce na mäkko, žiadne mäso. Som presvedčený, že tvoj organizmus potrebuje zmenu. Hneď prinesú kávu a tu som ti nachystal fantastické vitamíny.“
„Keby som ich všetky pojedol, je po mne.“
„Treba sa udržiavať vo forme.“
„Toľko vitamínov by stačilo pre celú reštauráciu.“
Ignoroval moje námietky. „Vitamíny úžasne povzbudzujú mozgovú činnosť,“ vyhlásil.
Mazzola hltal vitamíny ako narkoman drogy. Navyše márne bojoval s plešivosťou. Každé ráno mu trvalo aspoň hodinu, kým si upravil tých zopár pramienkov vlasov, čo mu ešte zostali na hlave holej ako koleno. Aby si to vykompenzoval, dal si narásť bradu, takže s počernou stredozemskou pokožkou a prenikavými hnedými očami vyzeral ešte zlovestnejšie. Potisol predo mňa za hrsť vitamínových tabletiek.
„Tu máš,“ povedal. „Tieto sú z Číny. Bohovské. Obsahujú všetky...“
„Cisco, ja o vitamíny nestojím, chápeš? Lepšie mi padne káva, trochu pijatiky, sem-tam sa pomilovať, dať si biftek, víno, zemiakovú kašu so šťavou...“ ľ Zatváril sa, akoby mu šlo na vracanie.
„Slovom, nepotrpím si na vitamíny a pochybné bylinky.“
„Po dvoch dňoch budeš ako rybička.“ „Keď sa riadne vyspím, tiež budem ako rybička. Skoro celú noc som bol na nohách, lebo polovica taglianiovského klanu sa odobrala na večnosť.“
„K tomu ešte prídeme,“ odbil ma a pustil sa do raňajok, porcia makrobiotickej stravy na jeho tanieri vyzerala, akoby ju práve vybagrovali z dna močiara. „Mimochodom, čítal som, že od prebytku vitamínov t padajú vlasy.“
Zdesene na mňa pozrel.
„Kde si to čítal?“
„V novinách. V akejsi zdravotnej rubrike. Odumierajú od nich vlasové korienky.“
Chcel som si ho doberať ďalej, ale rozosmial som sa. Oprel sa o operadlo a prižmúril oči.
„Žiadne žarty o vlasoch, platí? Vari vtipkujem o tvojom kolene?“
„Je to členok.“
„Vidíš, aký si naň háklivý.“
„Nie som naň háklivý. Náhodou mám nanič členky. Dobré nohy, nanič členky, inak by som tu netrčal. Ako
