REMARQUE, ERICH MARIATIENE V RAJI
(Schatten im Paradies)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
preklad Perla Bžochová
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
13-72-048-74
beletria, román
432 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,90 €
*
Remarquove knihy si hneď po prvej svetovej vojne získali masy čitateľov a tento záujem o každé nové dielo sa nestratil dodnes. Spisovateľ-humanista, ktorý zažil na vlastnej koži mnohé z toho, o čom písal, vedel plasticky a s veľkou dávkou citového zaujatia podávať osudy ľudí vraždených na frontoch dvoch svetových vojen, ubíjaných v koncentračných táboroch, gniavených kapitalistickými pomermi, vystavovaných prenasledovaniu a znášajúcich tvrdý údel bezdomovcov. „Tiene v raji“ sú opäť obrazom nemeckých emigrantov, ktorí za nacizmu a počas druhej svetovej vojny hľadali útočište v iných krajinách. Tentoraz je touto krajinou Amerika, vlastne mesto New York, kde hŕstka bezdomovcov zápasí nielen o miesto v živote, ale podaktorí aj o holý život, kde ľudia utekajú nielen pred nacistickým prenasledovaním, ale aj za vidinou raja. Pred čitateľom defiluje rad postáv, ktoré trpia nostalgiou, zápasia s minulosťou i prítomnosťou, milujú sa i nenávidia.
O minulosti hlavného hrdinu Rossa sa nedozvedáme veľa — z vlasti si nedoniesol ani len pravé meno a spomienky na predchádzajúce roky hrôzy, ťažiace ho ako mora, vysvitajú len z jeho snov. Zápas o existenciu pohlcuje spočiatku všetku jeho energiu a Ross sa sústreďuje len na to, aby získal povolenie na pobyt a prostriedky na živobytie. A tu Amerika ukazuje bezdomovcom aj svoju druhú, tienistú tvár. Pre obchodníkov a finančníkov žijúcich na tomto kontinente je katastrofa ľudstva len prostriedkom na vytváranie výhodných transakcií. Ross — ako typický remarquovský hrdina — sa zmieta v pochybnostiach, z ktorých ho nevie vyviesť ani filozofovanie, ani cynizmus, ba ani vrúcny, ale komplikovaný vzťah ku krásnej Nataši. S koncom vojny však v ňom napokon dozreje presvedčenie, že preňho niet iného riešenia ako vrátiť sa nazad do vlasti.
„Tiene v raji“ vyšli až po autorovej smrti (zomrel r. 1971) a tento román, ktorý definitívne uzatvára Remarquovo dielo, svojím nenapodobiteľným čarom a rozprávačským umením znovu vzbudzuje pozornosť čitateľov na celom svete, rovnako v Sovietskom zväze ako v Amerike.
Na druhý večer som našiel list od advokáta: Povolenie na pobyt mi predĺžili o šesť mesiacov. Bol to pocit ako na hojdačke: raz bol človek hore, raz dolu. Dalo sa na to zvyknúť. Advokát mi písal, že mu mám zajtra predpoludním zatelefonovať. Vedel som si predstaviť prečo.
Keď som prišiel do úbohého hotela, sedela tam Nataša Petrovna.
„Čakáte Melikova?“ spýtal som sa trochu rozpačito.
„Nie, čakám vás.“
Zasmiala sa. „Poznáme sa tak málo a máme si toľko odpúšťať, že je to priam napínavé. Ako je to medzi nami?“
„Vynikajúco,“ povedal som. „Zdá sa, že sa aspoň nenudíme.“
„Už ste jedli?“
Rýchlo som si v duchu prepočítal peniaze. „Nie, ešte nie. Ideme k Longchampsovi?“
Premerala si ma. Mal som nový oblek. „Nový!“ povedala a ja som sledoval jej pohľad. Nadvihol som nohu. „Aj topánky sú nové. Myslíte, že som súci pre Longchampsa?“
„Včera večer som bola v Pavilóne. Bolo to dosť nudné. V lete by sa malo sedávať vonku. V Amerike na to ešte neprišli. Veď tu nie sú ani kaviarne.“
„Zato sú tu cukrárne.“
Pozrela na mňa iskrivým pohľadom. „Áno, pre staré ženy šíriace vôňu zvädnutého lístia.“
„V izbe mám celý hrniec segedínskeho gulášu,“ povedal som. „Je ho dosť pre šiestich silných jedákov. Varila ho maďarská kuchárka. Už včera večer bol výborný, dnes je ešte lepší. Segedínsky guláš s rascou a s kapustou je lepší ohrievaný než čerstvý.“
„Ako ste sa dostali k segedínskemu gulášu?“
„Včera večer som bol na jednej oslave.“
„To som ešte nezažila, žeby si niekto z oslavy doniesol domov guláš pre šesť ľudí. Kde to bolo? V tej... ?“ Vrhol som na ňu výstražný pohľad. „Nie, nebolo to v nemeckej pivnej reštaurácii. Guláš je maďarský, nie nemecký. Bol som pozvaný na súkromie. S tancom!“ dodal som, aby som sa jej pomstil za myšlienky.
„Ach, tak s tancom! Zdá sa, že ste sa tu už dokonale porozhliadali.“
Nemal som chuť na ďalšie vypočúvanie. „Majú tam taký zvyk,“ vysvetľoval som. „Osamelí mladí ľudia, ktorí bývajú v bezútešných hotelových brlohoch, dostanú so sebou domov od dobrosrdečnej domácej panej hrniec gulášu, ktorý ostal. Tam ho bolo dosť pre celú rotu. V bojovej pohotovosti. Okrem toho som spolu s priateľom doniesol uhorky s kôprom a čerešňový závin. Jedlo pre bohov. Ale, bohužiaľ, je studené.“
„Nedá sa zohriať?“
„Kde?“ spýtal som sa. „V izbe mám len malý elektrický varič na kávu, to je všetko.“
Nataša Petrovna sa zasmiala. „Dúfam, že v izbe nemáte ešte aj zopár leptov, ktoré chcete ukázať dámskym návštevám!“
„Na to som ešte vôbec nepomyslel. Neskúsime to s Longchampsom?“
„Nie. Ten svoj guláš ste opísali veľmi lákavo.“ „Melikov musí prísť každú chvíľu,“ povedala Nataša Petrovna. „Iste nám pomôže. Poprechádzajme sa z pol hodinky po meste. Dnes som ešte nebola vonku. K vášmu gulášu iste patrí náležitý apetít.“
„Dobre.“
Chodili sme spolu ulicami. Domy plávali v červenkastom svetle. V obchodoch žiarili lampy. Nataša Petrovna mi vysvetľovala, že má topánkový komplex. Nie
