RESSEL, ALFRÉDŠESTNÁSTIMI KRAJINAMI ZA SLOBODOU
Pravda, Bratislava, 1978
edícia Memoáre
preklad Dana Viceníková
prebal Vlastimil Herold
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-068-78
II. svetová vojna, história, životopisy,
328 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 582 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
2,40 € DAROVANÉ
*zukol4*
Spomienky, osobné zážitky a úvahy generála Ressela, významného účastníka protifašistického odboja, ktoré vyšli k 30. výročiu oslobodenia Československa pod názvom Mé cesty válkou, vzbudili u čitateľov veľký ohlas. Kniha o bojovej ceste autora šestnástimi krajinami za slobodou, ktorá vychádza v prepracovanom a doplnenom slovenskom vydaní, je neobyčajne zaujímavým príspevkom k našim najnovším dejinám. Anabázu dôstojníka československej armády, ktorá bola po mníchovskom diktáte a okupácii rozpustená, môžeme sledovať ako napínavý príbeh, plný dobrodružstva, odvahy a rizika, príbeh, ktorý sa začína únikom pred gestapom a končí víťazným návratom s jednotkami 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.
V prvých kapitolách knihy autor opisuje svoj útek s rodinou z okupovanej Prahy cez Slovensko a Maďarsko do Juhoslávie, odtiaľ k formujúcej sa čs. jednotke vo Francúzsku, potom do Anglicka, až sa napokon za dramatických okolností dostáva cez Alexandriu, Bagdad a Teherán k čs. jednotkám v Sovietskom zväze, s ktorými odchádza na front. Od piatej kapitoly už sledujeme priebeh bojov o Duklu, postup 1. čs. armádneho zboru cez východné Slovensko, Liptov a Považie na Moravu, k Prahe.
Presvedčivosť autorovho slova je v opise zážitkov a príbehov, ako aj v bystrých politických postrehoch, vo vojenských rozboroch a hodnoteniach. Generál Ressel novým, netradičným spôsobom vystihuje podstatu i detaily, dobu i ľudí. V príbehoch z bojov je okrem iného pozoruhodná pasáž o výsluchu nemeckého zajatca, ktorého vypočúva sám autor, vtedajší veliteľ delostrelectva; pôsobí naňho psychologicky tak, aby mohol „zradiť“ bez výčitiek svedomia. Autentickosť knihy nespočíva iba v realistickom opise faktov, ale aj v sugestívnom štýle, ktorý nepotrebuje nič pridávať, prikrašľovať. Opis udalostí nás strhuje ako najpútavejšie literárne reportáže. Autor každým slovom získava čitateľa a sprevádza ho veľkou epochou. Často len niekoľkými ťahmi dokáže vykresliť charakteristické postavy. Napríklad portrét generála Svobodu je jedným z najlepších v celej českej i slovenskej literatúre vôbec.
Autor napísal svoju knihu z piety k mŕtvym, z úcty k živým a pre poučenie tých, čo prichádzajú po nás... Živé spomienky generála Ressela majú umeleckú i dokumentárnu hodnotu, sú výzvou k morálnej jednote, k ostražitosti.
Niet víťazstva v polovičných bitkách
Bola vyhlásená vojna, a nič sa nedialo. Drôle de guerre chlácholila. Z tej čudnej vojny nebude nič, hovorili. Potom 10. mája 1940 nepriateľ vyrazil. V tyle za frontom sa však nedialo nič. A čo sa dialo, víťazstvu neslúžilo. Už to tak ďalej nešlo. Odišiel som do Montpellieru na veliteľstvo zboru.
Prijal ma plukovník Marchand, veliteľ delostreleckého zboru. „Mon colonel, nemáme delá, nie sú kone, nemožno robiť výcvik,“ hovorím a ťažko sa ovládam.
„Major, vojna sa vyhráva pokojom,“ odpovedá plukovník a jeho nepreniknuteľné oko za sklom hľadí na mňa úplne chladne. Nepôsobil však pokojom silných, keď to hovoril.
Začínam opäť. „Pán plukovník, cvičíme pri delách, ktoré nejestvujú, naši nabíjači vkladajú pomyselný granát do diery vo vzduchu, všetko je suponované, predpokladané. Prišli sme bojovať za vlasť, za Francúzsko. Dajte nám delá a kone. Dokiaľ je ešte čas ...“
„Doucement, doucement, len pokoj, major, ešte sa nič nedeje.“ Bez slov, so stiahnutým obočím ma odprevádzal plukovníkov nevľúdny pohľad k dverám.
Že sa nič nedeje?
Bojuje sa o Maginotovu líniu ...
Čoskoro nepriateľ prelomí toto mohutné opevnenie a severným Francúzskom sa jeho vojská pohrnú do vnútra krajiny. A na juhu Francúzska, v okolí mesta Béziers, budú delostrelci jednej spojeneckej divízie odsúdení na to, aby sa nečinne prizerali smrteľnému zápasu Francúzska.
V ten deň som veliteľovi 1. československej divízie priviezol len ďalšie sľuby. Úžas. Protesty. To nie je možné! Večer neodchádzame z veliteľstva do svojich domovov cestou, ktorú každodenne meriame. Tie nové vedú poza humná, vyhýbajú sa rušným miestam, obchádzajú ich. Majú nás skryť pred zrakmi verejnosti, ktorú poburuje naša údajná nevšímavosť k boju. Ide predsa o záchranu Francúzska.
Opakuje sa smutná komédia z vlaňajšej jesene. Vtedy bol strach z budúcnosti, strašný prízrak vojny silnejší než spomienka na slávnu minulosť. Radšej otroctvo ako vojnu! kričali a písali. Boli popudliví voči dobrej nálade prvých Čechoslovákov v deň vypuknutia vojny. Ich pevnosť pokladali za nezmierlivosť, ich sebadôveru za pýchu. Išli mestom, ako kto chcel, v neusporiadanom hlúčku, ako roztiahnuté pole pretekárov, boli neustrojení, nedisciplinovaní. Idúcky čítali noviny a hlučne sa zabávali. Un-deux-trois — voila les boches! pokrikovali do taktu vojenského kroku československej jednotky, popri ktorej prechádzali. Hľa, Nemci! Chodili aj inak. Vojaci oblečení po svojom — civilné nohavice a vojenská blúza, civilné sako a vojenské nohavice — nevideli dôstojníkov, a tí ich kazili čoraz viac tým, že si nevšímali hlboký úpadok disciplíny. Všetky vojenské hodnoty boli pokrivené. Francúzsko je v nebezpečenstve! Je m’en fous! Sloboda a demokracia sú ohrozené! Je m’en en fiche! Dajte mi so všetkým svätý pokoj! V tom bolo jadro otázky. Na vojnu sa úplne zabudlo. I na česť. Niekoľko statočných ho nemohlo zachrániť.
J’ai l´honneur de vous demander... J’ai ľhonneur de vous d’annoncer..., pre samú česť v zdvorilostných frázach zabúdali na skutočnú česť. Čo z toho, keď za tou cťou bola číra fráza. Tá francúzskemu a československému vojakovi, zradenému v boji, nepomohla.
Sedel som s Henrim, kapitánom francúzskej armády, v Béziers v kaviarni Corso. Vinári z kraja, pohodlne rozvalení v prútených kreslách, s klobúkmi nasadenými do čela, tu popíjali svoj obligátny aperitív. Vo víne bola ich politika, nádej i úzkosť. Poznali len jeden front. Prebiehal po vínorodých pahorkoch juhovýchodného Francúzska. Iné Francúzsko nepoznali. Ľahký život vábil. Ľahúčko sa vznášali v oparoch ľahkého vína a aperitívu nad tunajšími starosťami. Vojnu za južné Francúzsko? To áno. Stálo by za tú cenu. Ale nechcite viac.
Henri zostal verný svojmu pernofisu. Ja som to kalné anízové svinstvo nemohol ani vidieť. Pernofis pilo celé Francúzsko. Väčšinu akcií fy Pernod et fils mali Nemci.
„Mon chér ami, kam s tou morálkou na Nemcov?“
„Vyčkaj času,“ hovorí mi kapitán. ,,Keď bude zle, naozaj zle, spoznáš Francúzov.“ Keď bude ťažko? Henri hovorí o psychológii francúzskeho vojaka, usiluje sa dokázať, že Francúzi zdvojnásobia svoju bojovnosť a neustúpia pred ničím, ak na nich padne tragický súmrak neodvratnej katastrofy. Ešte sa bojuje o Maginotovu líniu. Kapitán dosiaľ verí. Ospravedlňuje ich, veď všetci títo Francúzi sú len ľudia. Popri svojich prednostiach majú svoje chyby a popri svojej sile svoje slabosti. Dôvera vo francúzsku dobrú hviezdu im dovoľuje všetko, i krízu morálky.
„Henri, a či sa dá morálka nakomandovať?“ Nie, nie, vaše ťažkosti nie sú prechodné, dočasné, ale zakorenené, nebezpečné a vážne, tak svojou
