RENARD, JULESČERVENÁK
(Poil de Carotte)
Tatran, Bratislava, 1972
edícia Svetoví klasici, malý rad (2)
preklad a doslov Michal Chorváth
prebal Jana Shejbalová
1. vydanie, 1.600 výtlačkov
61-237-72
beletria, román
196 s., slovenčina
hmotnosť: 193 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
0,50 €
*zukol4* darované THCK
Jules Renard (1864—1910) je zvláštny zjav vo francúzskej literatúre na prechode z 19. do 20. storočia. Kým jej hlavný prúd tečie v znamení opúšťania vedúcich myšlienok 19. storočia a hľadania nového umeleckého romantizmu, Renard s niekoľkými inými, ale v osamelosti, akoby vo svojich prózach ešte zvyšoval dôraz na pravdivosť umenia, na jeho súvislosť so zážitkom, na jeho jedinečnú fotografičnosť. Hľadanie a zdôrazňovanie pravdy ho však neoslobodzuje a nedáva mu splývať so svojím ľudským druhom a so spoločnosťou, ale ho roztrpčuje a osamocuje. Tým je Renard v podstate blízky svojim vrstovníkom z fin de siécle, rozrušeným strachom nad rozpadom meštianskej spoločnosti, no zároveň sa od nich líši svojou ľútosťou nad ľudským utrpením a sympatiou ku slabým. Červenák preslávil svojho autora na celom svete, tak v literárnej, ako aj vo filmovej podobe. Z kratučkých, akoby vyrezávaných historiek a dialógov vystupuje v ňom veľmi živo podoba vidieckej malomeštiackej rodiny a nadovšetko podoba nešťastného, utláčaného chlapca, označeného prezývkou pre svoje červené vlasy a pehavosť. Matka ho neľúbi, u svojich súrodencov nenachádza pochopenie a otcova náklonnosť k synovi nevie preboriť ohradu jeho osamelosti. Prečo to všetko? Azda pre tie červené vlasy? V skutočnosti je Červenák veľmi odchodný od matky a súrodencov svojím bohatým vnútorným životom, veľkou potrebou lásky, veľmi jemným pozorovateľským talentom. Zvýšená citlivosť ho činí bystrejším, lepším, no niekedy aj náladovým a krutým. A práve všetky tieto vlastnosti ho oddeľujú od rodiny, ktorá v telesných znakoch vyciťuje i tieto rozdielne vlastnosti. Tragédia, ktorú prežíva Červenák v malomeštiackej rodine, je tragédiou detstva J. Renarda. Červenák je dielo blízke dieťaťu i dospelému, dielo dokonale umelecké, no zároveň je aj pedagogickým návodom bez každej sentimentality a jalového moralizovania.
Červenák má málo možností byť užitočný rodine. Stúlený vo svojom kútiku čaká na príležitosť. Môže nezaujato počúvať, keď príde pravý čas vystúpiť z tône a ako uvážlivá osoba, ktorá jediná má jasnú hlavu prostred ľudí, dávajúcich sa zaviesť náruživosťami, vziať veci do vlastných rúk.
Uhádne teda, že pani Lepicová potrebuje bystrého a spoľahlivého pomocníka. Pravdaže, ona sa k tomu neprizná, na to je prihrdá. Vznikne tichý dohovor a Červenák bude musieť konať bez posmelenia a bez nádeje na odmenu.
Odhodlá sa.
Na háku nad ohniskom visí od rána do večera kotol. V zime, keď treba mnoho horúcej vody, často ho vyprázdňujú a napĺňajú a voda na veľkom ohni v ňom vždy vrie.
V lete z neho berú vodu len po každom jedle na umývanie riadu a vo zvyšnom čase v ňom voda vrie bez úžitku, s večným sipotom, a pod jeho dopukaným bachorom dymia dve takmer vyhasnuté polená.
Niekedy ho Honorina nepočuje sipieť. Vtedy sa nahne a pozorne počúva.
— Všetko sa vyparilo, — povie.
Naleje do kotla za vedro vody, napraví obe polená a vyhrnie popol. Čoskoro začne voda zasa príjemne pospevovať a Honorina sa pokojne ide zapodievať inším.
Keby jej povedali:
„Honor na, prečo hrejete vodu, keď ju nepotrebujete? Nože zložte ten kotol a zahaste oheň. Pálite to drevo, akoby bolo zadarmo. A koľko chudobných ľudí trpí zimou, keď prídu mrazy. Ved ste vy šporovlivá osoba!“
Iba by pokývala hlavou.
Odjakživa videla visieť kotol nad ohniskom...
Odjakživa počula klokotať vodu a keď bol kotol prázdny, zakaždým ho naplnila, či pršalo, či fúkal vietor alebo pražilo since.
A teraz sa už nemusí ani dotknúť hrnca, ani sa naň pozrieť, dokonale ho pozná. Stačí jej trochu popočúvať, a ak je kotol ticho, vleje doň za vedro vody, akoby si navliekala na niť vypadnutú perlu: taká je na to zvyknutá, že doteraz vždy doň trafila.
Dnes po prvý raz netrafila.
Všetka voda sa vyliala do ohňa a proti Honorine sa vyrúti mračno popola, ako keď sa nahnevá vyrušené zviera, celú ju obkrúži, dusí a páli.
Skríkne, kýchne a cofkajúc odpľúva.
— Bisťu! — vraví. — Nazdala som sa, že spod zeme vyskočil čert.
Horúca para jej ofŕkala a zlepila oči, a tak macia začiernenými rukami do tmy ohniska.
„Ach, už viem,“ hovorí si ohúrená, „kotla tam vôbec nebolo.“
„Namojdušu,“ vraví si, „neviem, ako sa to stalo. Ved tam ešte pred chvíľou bol. Viem to istotne, hvízdal ako píšťalka.“
Iste ho odniesli, keď sa Honorina obrátila chrbtom a cez oblok vytriasala zo zástery obielky.
Ale kto to spravil?
