ANDRUŠKA, PETERLEPŠÍ ĽUDIA
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Nová próza
ilustrácie Peter Kľúčik
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-012-85
beletria, román
238 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,40 € - DAROVANÉ THCK
*zukol4*
V románe Lepší ľudia si Peter Andruška zvolil tému, ktorá je v súčasnej slovenskej próze zriedkavá: sústredil sa v ňom na prácu okresného oddelenia Verejnej bezpečnosti v malom meste a ukázal, ako pod pokojným povrchom malomestského života môžu v ľuďoch narastať predstavy najrozličnejšieho druhu, vedúce až k zločinu. Práve v tých ľuďoch, čo sami seba pokladajú za lepšiu spoločnosť. Alkohol, úplatky, narkotiká, sexuálna uvoľnenosť a baženie po majetku u nich zohrávajú poprednú úlohu.
Hlavný hrdina románu celým svojím ľudským profilom potvrdzuje, že autor nemal ambície napísať detektívku. Jakub Kalas, niekdajší okrskár, ktorého choroba predčasne vyradila z pracovného prostredia, vracia sa do rodičovského domu a vo svojom priam pustovníckom živote zápasí s prirodzenou ľudskou túžbou po práci a uplatnení.
Román Lepší ľudia bol r. 1981 odmenený 1. cenou v literárnej súťaži, ktorú vypísalo Federálne ministerstvo vnútra v spolupráci so Zväzom československých spisovateľov k 35. výročiu vzniku ZNB.
Pán Kalas! Vy ste teda zrichtovaný!
V kuchyni bolo pusto. Jakub Kalas mal v tejto miestnosti rád len úzky vysoký kredenc. Dômyselne riešený kus starého nábytku s množstvom priečinkov, zásuviek a poličiek býval úschovňou jeho milých vecí. Doteraz tu mal uloženú šálku na kávu a pohár na čaj, ktoré používal už ako chlapec, i náradie na bežné údržbárske práce, staré železné príbory bez výraznej značky dobrej kvality, ale vkusne zdobené takmer indiánskymi vzorkami, ťažké, dôverne známe vidličky a nože, ktoré mu pripomínali zlaté časy, keď ním zmietalo bujné chlapčenstvo a rodičia si z neho uťahovali, že sa nevmestí do kože, že ho budú musieť navliecť do nejakého mecha, aby sa im celkom nerozlietal. Plechový sedlový sporák s výbornou rúrou na pečenie od jari do jesene nepoužíval. Dedina, ktorá si zakladala na povesti modernej obce, trpela vrtochmi úradníčky v uhoľných skladoch a často s napätím čakávala, kedy pred domami zastaví auto s palivom. Ani Jakub Kalas nebol výnimkou. Zašiel do uhoľného skladu, podal objednávku, úradníčka prisľúbila, že palivo bude do týždňa, ale prešiel aj mesiac-dva, a auta nikde, darmo sa sťažoval na národnom výbore, nepomohol ani predseda, zmohol sa len na dobrácke „veď vyčkaj, Jakub“. Úradníčka mala dobrú pozíciu, mala kohosi za sebou, kohosi na okrese, nejaký okresný papalášik odobroval jej vrtochy, a tak uhlie posielala podľa sympatií alebo podľa nálady. Ach, jaj, niekomu sa žije! Jakub Kalas nevedel, netušil, kedy a čím si ju znepriatelil, ani si nad tým nelámal hlavu. Pevné palivo, rezervu z minulého roka, si nechal na zimu, dreva si kúpil na lesnej správe, vedúci podesia mu odpredal plný vlečniak dobrej haluziny, pomaly ju pílil, rúbal, sekal a ukladal za šopu na kopu, dobré dubové, agátové a jaseňové drevo, ba aj čosi topoľových triesok na zakladanie ohňa. V lete si varil na variči. Elektrina mu síce vyprázdňovala peňaženku a narúšala finančný rozpočet, no zmieril sa. V podstate nemal rád konflikty a vyhýbal sa ľuďom, čo pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti dávali najavo svoju dôležitosť, chápal však, aj toleroval, že podaktorí ináč ani nevedia žiť. Keby na seba neupozorňovali, nevšimlo by si ich ani sopľavé decko s lízankou v ruke. Úradníčke z uhoľných skladov asi dobre robilo, že svoju vôľu môže vnucovať aspoň spotrebiteľom jednej päťtisícovej obce.
Jakub Kalas upratoval. Robota mu išla od ruky, bol hotový prv, ako predpokladal. Kredenc sa skvel čistotou, načiernená platňa sporáka pôsobila dôstojne, vyleštený varič sa ligotal. Iba čo ma ten starec rozčúlil! šomral, ale aj bol rád, zlosť na starého Lakatoša ho prinútila, aby sa chytil do roboty, ktorú by bol odkladal azda aj mesiac. Čo na tom, že starostlivé gazdinky mali jarné upratovanie hotové už pred Veľkou nocou? Čože opustenému, osamelému chlapovi záleží na poriadku? Pravda, Jakub Kalas najmä po čerstvej skúsenosti so starcom mohol rátať s tým, že k nemu hocikedy niekto zavíta. Napríklad Júlia Kŕčová. Veď tým, že sa angažoval v Benjamínovom prípade, stal sa pre ňu zaujímavý. A ako sa ukázalo, nielen pre ňu. Keď sa to tak vezme, Lakatošova iniciatíva nebola bez hlbšej motivácie. Iba naivný človek by uveril, že starému ide o vnukovo dobré meno, o to, aby o ňom Kalas nehovoril, aby ho neprenasledoval ani tieňom, tienikom podozrenia. Starec dačo vie, voľačo veľmi dôležité. Tuctoví vagabundi sú to, hromžil Jakub Kalas. Tvária sa, že im záleží na povesti, a pritom bohvie na čom im popravde záleží. A ešte aj ten Džapalík im nahráva. Ak si myslí, že naletím na rozprávku, ako sa z Igora stal vzorný pracovník, veľmi sa mýli!
Tak sa stalo, že Kalasova zlosť zasiahla aj predsedu družstva, ba aj doktora Karnického. Všetci ma majú za hlupáka! Jeden trúsi chválospevy na svojho pracovníka, druhý sa mi kvôli Igorovi vyhráža a tretí sa tvári, akoby sa nič nedialo. Pritom nevedia, že konajú proti svojej prirodzenosti, v rozpore s tým, ako by sa preja-
