O´HARA, JOHNNÁSTROJ LÁSKY
(The Instrument)
Tatran, Bratislava, 1969
edícia LUK (4)
preklad Viera Marušiaková
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
61-972-69
beletria, román
192 s., slovenčina
hmotnosť: 293 g
tvrdá väzba
stav: dobrý. prebal ošúchaný
0,50 €
*zukol4* darované THCK
Hlavného hrdinu, slávneho amerického dramatika — povahou pripomína Eugena O‘Neilla a osudmi vari Arthura Millera — stretávame po prvý raz vo chvíli, keď sa takmer náhodou dopúšťa samovraždy, pravda, nevydarenej. Lúčime sa s ním vo chvíli, keď je zodpovedný za samovraždu iného človeka, tentoraz vydarenú. Medzi týmito dvoma dejovými bodmi sledujeme jeho stúpajúcu slávu i jeho intímne osudy — ľúbostný pomer so slávnou broadwayskou hviezdou, veľkosvetskou rozvedenou paňou a mnohými inými. Sexualita je vôbec oblasť, cez ktorú O'Hara opisuje človeka a jeho postoj k životu; je mu akýmsi kľúčom k hlbinám ľudskej duše. Spája tak vo svojich knihách — a najmä v románe Nástroj lásky — vážnosť s príťažlivosťou.
V noci sa zo dva razy zobudil na zvuky a na nezvyčajné ticho; inak spal ešte tuhšie ako vo dne. Dlhý spánok svedčil o stupni jeho fyzickej i nervovej vyčerpanosti, a práve tento spánok, väčšmi než cesta, bol spôsobom, mostom, ktorým prešiel zo sveta, čo opustil, do sveta, čo ho čakal. Ležal v pohodlí čistej bielej posteľnej bielizne s hlavou na čistej bielej hlavnici, ruky zopnuté pod krkom, oči doširoka otvorené a chladné. Bol osviežený, oddýchnutý, posilnený - a vyslobodený. Spoznal hrmot mliečnych kanví na traktore, čo šiel popri dome, a už to bol známy zvuk, ktorý patril do jeho nového života. Vstal a oholil sa, obliekol si kúpací plášť a zišiel dolu. Teriér naňho tolerantne zavrčal a stíchol.
„Dobré ráno, pani Phelpsová.“
Podala mu šálku kávy. „Dobré ráno. Počula som vás púšťať vodu. Konečne začínate vyzerať ako človek.“
„Aj sa cítim ako človek,“ povedal Yank. „Pán Cross tu už bol?“
„Ešte je privčas. Ale príde, nebojte sa. Nesmieme sa ho zabudnúť spýtať na ten váš vodičský preukaz. Jeden z nás by mal na to pamätať.“
„Áno. A ešte sa chcem spýtať, či vás nebude vyrušovať klepanie na stroji. Je to malý kufríkový stroj, klepká ticho.“
„Tak to je písací stroj? A vy ste spisovateľ? Nie, vôbec ma to nebude rušiť. Spisovateľa som tu ešte nemala, len obchodného cestujúceho, čo tu raz za mesiac nocúval a písal správy na stroji. Niekedy aj dlho do noci, ale nikdy ma to nebudilo. Počula som o vašich knihách?“
„Sotva.“
„Slovom, zbytočne by som po ne chodila do knižnice."
„Veru zbytočne, zatiaľ.“
„Tak si len píšte. Možno vás budú trocha vyrušovať traktory, čo tadeto chodia, ale po New Yorku - bože, ako to tam ľudia vydržia? Bola som tam päť ráz v živote a zakaždým tam bol čoraz väčší lomoz.“
„Človek si na to zvykne, ak musí.“
„Ako na všetko,“ povedala.
Teraz, na rozdiel od včerajška, obzrel si ju ako ženu, nie ako svoju domácu. Vlasy mala naprostriedku rozdelené a vzadu stiahnuté do uzla. Kožu na lícnych kostiach a na čeľustiach mala pevne napnutú, hladkú a trocha lesklú. Nos zahnutý, nozdry rozšírené, pery tenké, zuby pravidelné. Vlasy mali neurčitú hnedo-šedivú farbu, ale hnedé oči, ako teraz pri bližšom skúmaní zistil, boli obdivuhodne pekné a veľmi ju krášlili. Mala okrúhle plecia, plné poprsie a driek už nie taký štíhly ako kedysi. Ale lýtka a členky mala štíhle, chodidlá dosť veľké, ruky upracované, nepestované. Mohla mať niečo vyše päťdesiatky - presnejšie to nevedel odhadnúť. V duchu hádal, čo by tak robila, keby jej vkĺzol rukou pod sukňu. Domýšľal sa: chvíľu by ticho stála a dovolila by mu, aby sa prstami dobýjal ďalej, a potom by mu povedala: „To by stačilo, pán Lucas. Nestojím o to,“ alebo niečo podobné. A potom by mu za päť minút vystavila presný účet, vydala by mu drobné a povedala, aby sa zbalil a šiel. Ale keby si o tretej v noci k nej ľahol - mala by uvoľnené prsia a spiaci svet by sa o nich nestaral - možno by mu dovolila, aby ju pomiloval, a zadržala by ho u seba až do rána. Určite nebola Edovi Crossovi taká oddaná, aby si odopierala iné potešenia s inými mužmi. Možno by to bola len tá jedna noc a ráno by ho poslala preč, ale spomienka na tú jedinú noc by ju povzbudzovala, keby sa neskôr - čo bolo nevyhnutné - vydala za Crossa. Bola ešte jedna možnosť: že raz v noci za ním príde; to však bolo nanajvýš nepravdepodobné, iba ak by najprv šiel on za ňou.
„Dostať vo vašom meste newyorské noviny?“
„V East Hammonde nie, iba cez leto. Môžete to skúsiť u Bostwicka v Cooperstowne. Azda ich majú. Alebo keby ste si v nich chceli len dačo pozrieť, spýtajte sa v cooperstownskej knižnici, tam ich tuším objednávajú. Neviem. Ale teraz si spomínam, že newyorské noviny dostáva poštou Seymour Atterbury, tunajší veľkostatkár. Má päťstohektárový majetok napravo od cooperstownskej cesty. Z domu vidieť len kúsok strechy. Postavili ho skoro pol kilometra od hradskej. Ale veľkostatok nemôžete minúť. Biele ohrady a na pasienkoch čriedy ayrshiriek. Mohla by som zavolať jeho správcovi, Adamovi Phelpsovi, je to bratanec môjho muža. Ten to bude určite vedieť. Zaujíma vás v novinách niečo špeciálne?“
„Áno, ale škoda sa tým unúvať. Môžem si ich objednať z New Yorku.“
„Atterburyho veľkostatok sa oplatí vidieť. Môžem Adamovi zatelefonovať, takto zrána býva vždy v kancelárii. Aspoň sa trochu zabavíte.“
„Mliečne farmy ma neveľmi zaujímajú,“ povedal Yank.
„Och, to by bola len zámienka. Ten ich dom, to je hotový kaštieľ. Seymourova matka pochádzala odtiaľto, obyčajné dedinské dievča. Vydala sa za Atterburyho a presťahovali sa do New Yorku. Keď potom starý Atterbury umrel, vrátila sa na veľko-
