JAROŠ, PETERTROJÚSMEVOVÝ MILÁČIK
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
obálka Ever Púček
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
13-72-030-73
beletria, román
232 s., slovenčina
hmotnosť: 264 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,20 €
*zukol4*
Jarošovho Trojúsmevového miláčika možno označiť za autobiografickú prózu. Osudy hlavnej postavy Maraka sa v mnohom podobajú životným osudom autora. Aj Marako sa narodil v Hybiach a vyrastal medzi liptovským ľudom. Tu, v tomto prostredí hľadá a nachádza životné istoty ako dospelý človek. Môžeme sa s recenzentom Jarošovho Pýru pýtať, „či Peter Jaroš zostal tým Jarošom, ako sa predstavil vo svojich posledných prózach (Návrat so sochou, Krvaviny, Až dobehneš psa), a po druhé, či autor priniesol do inventára individuálneho prieniku v rozmedzí vlastnej tvorby nejaký nový prvok súvisiaci tak bytostne s jeho vývinovým experimentovaním“. Odpoveď na tieto otázky dáva sám Trojúsmevový miláčik, v ktorom sa prozaik Peter Jaroš snaží o široký záber skutočnosti a o verné vykreslenie charakteru mladého človeka.
Prvé dni som vdovu iba úctivo zdravil a ona mi ledabolo odpovedala. Neskôr, keď som ju poprosil, či by mi nemohla dávať raňajky, sa jej uráčilo so mnou aj rozprávať. Najprv sa ma spýtala, odkiaľ pochádzam, koľko mám rokov, čo robia moji rodičia a súrodenci, či chodím do kostola. Snažil som sa odpovedať tak, aby sa jej moje odpovede čo najmenej priečili a znepáčili. Po mesiaci som si už bol istý, že mi dôveruje a že nič proti mne nemá, lebo mi zverila samostatný kľúčik od hlavného vchodu a tak som odvtedy mohol vychádzať i vchádzať hocikedy. Po dvoch mesiacoch som si dôveru tej starkej získal natoľko, že mi začala tykať, neraz mi prišila odtrhnutý gombík a osmelila sa mi dávať všelijaké rady. Raz večer som sa bol vrátil po polnoci a ona to musela počuť, lebo pri raňajkách sa na mňa nesmelo usmievala.
— Na záletoch si bol, a že hej? — zabŕdla do mňa.
— Nie, kdeže!
— Čert, neverím ti!
— Nemusíte!
— Á, ale za tými cudzími učiteľkami nechoď, to je všetko panština, — kývla zatracujúco rukou. — Naše dievča si nájdi, ožeň sa tu! Naše dievčatá, tie sú do voza i do koča, každá z nich ťa obriadi, ako najlepšie bude vedieť ... A detí ti donesie kŕdeľ ...
Takéto priateľské rozhovory so starkou boli však zriedkavé. Väčšinou vrčala na mňa, na svojho zaťa, na dcéry i na vnúčatá. Niekedy v nej bolo plno zlosti, inokedy bojazlivosti a nedôverčivosti. Málokedy sa usmievala. Človek mal dojem, že ju čosi trápi, čo môže trápiť iba ju. Neskôr sa mi podarilo aspoň približne zistiť, čo to je.
Raz v slabšej chvíľke sa vdova Korková zoširoka rozhovorila o svojej rodine. Porozprávala mi o obidvoch dcérach, ktoré sa vydali. Zmienila sa o zaťoch a vnúčatách. O dcére a zaťovi, ktorí bývali s ňou, nerozprávala, lebo tých som poznal. Z ničoho nič však začala hovoriť aj o svojom vdovstve a o smrti svojho muža.
— Znáte, — začala, — kým muž žil, pracoval v blízkych železiarňach, — rozplakala sa. — A tam ho aj zabilo ...!
Prvý raz som ju videl plakať. Slzy jej tiekli po lícach a ona si ich nevšímala.
— Stalo sa to pred desiatimi rokmi, — pokračovala.
Podišla k polici a odtiaľ priniesla mužovu fotografiu a položila ju predo mňa. Uvidel som bodrého chlapíka s fúzikmi pod nosom a s malou jazvou na čele. Usmieval sa, zuby sa mu leskli belobou.
— To je on! — povedala.
— Pekne sa tu usmieva, — povedal som.
— Chudáčisko! — vyhŕklo z nej. Vzdychla si, ale už neplakala. — Mohol žiť doteraz, aj mladší bol o tri roky ako ja ...
— Všeličo sa stáva!
— Ale tak odrazu! Nechcela som tomu vtedy ani veriť, — začala znova. — Prišli za mnou zo závodu na aute... Jeden z nich, taký vysoký, mi stále tvrdil, že je muž iba zranený,
