ZVUKY OHLASUJÚ SMRŤ

ZVUKY OHLASUJÚ SMRŤ

Obzor, Bratislava, 1968
doslov Branislav Choma
výber z juhoslovanských poviedok zostavil Branislav Choma

preklad Víťazoslav Hečko, Branislav Choma, Milan Odran

edícia Dukla - svetová tvorba
obálka Natália Rappensbergová
1. vydanie

beletria, próza krátka, poviedky,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 €

*zukol4*

V tejto knihe sa náš čitateľ po prvý raz širšie zoznámi s bohatou poviedkovou tvorbou juhoslovanských spisovateľov v partizánskej a vôbec vojnovej tematike, a to tak v priereze jej vývoja, ako aj v jej dnešnej situácii. Náš výber prináša pohľad do všetkých juhoslovanských národných literatúr, zastúpených poprednými a charakteristickými autormi, ktorí sa partizánskeho či ilegálneho boja buď sami zúčastnili, alebo na svojej mladej koži prežívali útrapy vojny.

Juhoslovanská vojnová literatúra je azda najbohatšia nielen v domácej tvorbe, ale po literatúre sovietskej aj vo svete. Máloktorých národov sa druhá svetová vojna dotýkala tak citeľne pri koreňoch existencie ako práve Juhoslovanov. Ich národný odboj, skomplikovaný hlboko poňatým sociálnym zápasom, rozdeľujúcim národy do protikladných zoskupení, je preto podnes prevládajúcou témou literatúry tejto krajiny: je obrazom jej hrdinského boja i mnohých tragických situácií, komplikácií aj zúfalstiev, ktoré nevyhnutne mali odraz aj v povojnovom živote. Juhoslovanská vojnová literatúra je dosiaľ magistrálnou témou, najzažitejšou, stále sa v mysli obnovujúcou, a preto aj nesúcou známky všetkých povojnových myšlienkových názorov a vývinových etáp. Všetky generácie a všetky obdobia zložitého juhoslovanského povojnového života sa k nej vracali a zo svojho hľadiska si veľkú historickú etapu prisvojovali. Je to latentná téma, spracovaná už v mnohých významných poviedkach a románoch, kronikársky, memoárovo, z mnohých stanovísk, a stále je príťažlivá. Dnes už možno narátať tri vlny spisovateľského záujmu o túto tematiku, a nie je na škodu pripomenúť, že práve posledné románové i poviedkové diela dosahujú úroveň, ktorá juhoslovanskú literatúru stavia na popredné miesto v socialistickom svete, prinášajúc podnety a zároveň aj prenikavé obrazy-svedectvá o dobe do pokladnice svetovej literatúry.

Vo výbere sú zastúpení títo autori: Aleksandar Obrenovič, Antun Šoljan, Miodrag Bulatović, Vjekoslav Kaleb, Slavko Janevski, Michailo Lalić, Vladan Desnica, Branko Ćopić, Ranko Marinković, Beno Zupančič, Erich Koš, Dimitar Solev, Petar Šegedin, Ivan Slamnig, Vlado Maleski, Krsto Špoljar, Andrej Hieng, Momčilo Milankov, Sreten Asanović, Ciril Kosmač, Slobodan Novak, Mladen Oljača, Vladimir Kavčič, Antonije Isaković, Ivan Dončevic, Miško Kranjec

Vladan Desnica

PRED ÚSVITOM

Do ticha noci tresol ručný granát, potom ešte jeden a ešte niekoľko ďalších. Hneď nato zarapčal guľomet, unáhlene, márnotratne a pravdepodobne i naprázdno, len aby vyvolal zmätok. O chvíľku sa ohlásili aj odpovede četníckej »sedliackej stráže«: strieľala z úkrytov, redšie, ale presnejšou paľbou.

Po prvom výbuchu sa celá dedina strhla zo spánku a zdvihla z vankúšov; no zvykla si už na prepady, hneď sa upokojila a každý sa znova zakutral na svojom lôžku. Zvedavosť nikoho nevyhnala na prah pozrieť sa, čo sa deje, lebo je známe, že guľka si akosi naschvál vyberá pokojného človeka a nevolaného náhodilca; tak i pri poslednom útoku zahynul Mile Končar, strážiaci na humne nepreviatu hromadu obilia, a stará Vajka, ktorá len vykukla cez okienko. Tentoraz jedinou obeťou bola hluchonemá dievka, »nemá Sáva«, ktorá práve v tej chvíli vyšla von zahnať koňa z ďateliny. Nevysvetliteľné bodnutie pod plecom, hustý a teplý nával v ústach; nohy sa jej podlomili a kým váhala, či sa obviazať alebo vzoprieť sile, čo ju sácala na kolená, už sa naznak vyvalila na roľu: nad sebou vidí belasosť neba, na ktorom krotko žmúri nekonečné množstvo drobných hviezdičiek. V hlave jej hučí a myseľ sa zahmlieva, sila niekam uniká a premáha ju akási sladká nemohúcnosť... Prijala to s tým istým nechápavým údivom, s akým prijímala všetko iné v živote: čokoľvek prišlo, brala to pokorne ako jedinú možnosť, azda ani nevedela, že možno hľadať vysvetlenie vecí, pýtať sa na ich zmysel a príčinu.

Zatiaľ sa paľba približovala do stredu dediny. Teraz sa z jednej i druhej strany ozvali za sebou krátke, nevýrazné guľometné strely ako šum prepelíc, vyletujúcich zo žita, alebo zvuk plátna, párajúceho sa na pulte.

Bogdan leží od samého začiatku v strehu a načúva. Koľko ráz sa už zblúdilá guľka zavŕtala do strechy! To znamená, že sa približujú. Stávalo sa, že tak zaútočili aj kvôli nejakej inej akcii alebo ktohovie prečo, bez ozajstnej príčiny vnikli do dediny. Ale tentoraz to asi myslia vážne. Vstal z postele, precedil cez zuby žene, ležiacej v druhej posteli s dvoma malými deťmi, »vydržte a nikde sa nehýbte,« potom v gatiach a pančuchách tak, ako spal, vyšiel na chodbu. V tme došiel do »izbičky«, veľkého, ešte neprehradeného priestoru na konci chodby, ktorý mu v týchto neistých časoch slúžil za úschovňu všetkého, čo je cennejšie a príhodnejšie na rozkrádanie.

Zadrmal mladíkom, čo spal na zemi.

— Mićko, Mićko, vstaň!

Mladík sa posadil na slamník. Ospalá, skoro detská tvár ešte nič nevnímala. Bogdan mu položil ruky na plecia a zatriasol ním.

— Prebuď sa! Bež hneď do Žagrića, rovno ku Golubićovi, a povedz mu, že nás partizáni napadli, nech hneď povie Nemcom, aby sem pribehli. Že keď udrú cez Lučiky, vpadnú im do chrbta...

Mićko si obul gumené topánky. Bogdan, nahnutý nad ním, mu neprestajne hučal a šuškal do ucha:

— ...Len leť, behom... A nazad už, ako ti je vôľa, môžeš i zajtra!... Prebuď sa, leť už... Povedz, nech prídu, nech netratia čas!... A keď pôjdem do Zadru, dostaneš topánky, veď vieš! Len bež, nohy na plecia...

Vyprevadí ho dolu schodmi na prah.

— Neotváraj bránu, preskoč múr. Povedz: cez Lučiky, zapamätaj si! — ... No choď!... A nepristavuj sa, kým neprídeš do Žagrića!...

Nehlučne zatvorí za ním domové dvere a zase vojde do »izbičky«.

Prikradne sa k úzkemu zamrežovanému oblôčiku a utiahnutý za hrubým múrom pozorne načúva. Vonku je bledé svetlo bezmesačnej noci. Streľbu počuť čoraz bližšie. — Nedôjde včas! — zapochybuje Bogdan. Popri dome prebehli rýchle, mäkké kroky; vidí, ako sa niekoľko domácich »strážnikov« prešmyklo a stratilo za múrikom Kokanovej ohrady a za onými piatimi-šiestimi brestmi pod ňou. Medzi nimi naisto spoznal Petraša. »Strážnici« niekoľko ráz vystrelili, potom zhrbení prebehli za múrikom ohrady zo desať metrov, aby oklamali protivníka, a tak dobehli