FRITSCH, HANSNÁSTRAHA V ČAKÁRNI
(Der Köder in Wartesaal)
Nezávislosť, Bratislava, 1991
edícia Knižnička Slobodného piatku (5)
preklad Oto Obuch
ilustrácie Svetozár Mydlo
ISBN 80-85217-030-1
beletria, detektívky,
150 s., slovenčina
hmotnosť: 355 g
mäkká väzba
stav: dobrý
0,10 € - DAROVANÉ THCK
*zlaci*
Nora Dambová je ošetrovateľka. Mladá a švárna. Pošlú ju do cudzieho mesta k pacientke. Ocitne sa na neznámom mieste v hlbokej noci a v hustej, nepreniknuteľnej hmle - ako sa na dobrú detektívku patrí a sluší. Odprevadí ju Sepp Paukner, mladík, ktorý sa nečakane vynorí z hmly. Ich osudy sa zamocú. Zásluhou pacientkinej náhlej a záhadnej smrti. I ďalšou záhadnou smrťou. Takým detektívkam vraveli kedysi desivky. Dnes ich nazývame horormi. Autorom tejto je Hans Jordan Fritsch, klasik detektívno-dobrodružnej literatúry v Nemecku, čosi ako Edgar Wallace v Anglicku alebo Maurice Leblanc vo Francúzsku. Fritsch dosiahol svojimi tajuplnými príbehmi značný úspech. Niektoré z nich preložili do francúzštiny, taliančiny, angličtiny. Medzi najznámejšie patrí Nad ránom zomriem, Smrť udusením. Román Nástraha v čakárni s podtitulom Tajomstvo v Myšacej diere vyšiel prvý raz až roku 1946 v Berlíne z autorovej pozostalosti. Hans Jordan Fritsch zomrel roku 1937 v koncentračnom tábore.
Ladislav Švihran
Hľadela von cez oblok zmáčaný daždom. Spúšťala sa neprehľadná hmla. Mierne sa vystrela, spozornela, lebo sa jej zdalo, že šofér si začal pohvizdovať akúsi melódiu.
- Nenávidím tento kraj, - ozval sa celkom priateľsky. - Všade je pusto, obyvateľov po-riedko, dediny sú od seba na hony vzdialené.
Noru zlostilo, že sa dosiaľ ani slovkom nezmienil o telegrame. Koľko môže byť hodín, pomyslela si a vystrela ruku.
- Sú štyri hodiny, nenamáhajte sa. Aj auto musí dostať svoje, takže čoskoro musíme natankovať benzín. Auto som si vypožičal od istej dámy a ani som neskontroloval, koľko je v ňom benzínu. Už by nevystačil. Čaká nás ešte hodný kus cesty. Pobrežie je ďaleko.
- Pobrežie? Čoho?
- Nuž mora... Veď iba more má pobrežie. Poznáte aj niečo iné, čo by mohlo mať v tomto kraji pobrežie? Inde by mohla byť rieka, lenže tu jej niet, ako vidíte. Kým sa nedostaneme k moru, zostáva vám nádej, síce malá, nepatrná, že sa môže niečo zmeniť. Ja však v zmenu neverím, urobil som také opatrenia, aby nás nič neprekvapilo...
Nora bola zhrozená, teraz by sa nezmohla ani len na slovko, a nie ešte na súvislú odpoveď. Zrazu auto zastalo. Po pravej strane stál menší dom, starý hostinec, a Nora cez oblok stačila prečítať vývesnú tabuľku: U modrej veľryby. Sepp vystúpil, zamkol dvere, o Noru sa nezaujímal a vošiel do hostinca. Netrvalo dlho a vyšiel odtiaľ s dajakým starším mužom. Rozprávali sa, gestikulovali. Nora z ich rozhovoru nič nepočula. Rozhodla sa, že upozorní na seba. Vyzula si topánku a podpätkom rozbila oknu.
- Čo sa robí? - počula Nora cez rozbité okno.
- To nič! - povedal dosť hlasite Sepp. - Asi dostala záchvat, občas sa jej to stáva. Už dávnejšie som ho čakal. Často sa stáva, že sa celou cestou rozpráva sama so sebou, potom ju pochytí zúrivosť. Už jeden kratší záchvat som v aute prežil. Len preto som ju zamkol do auta, aby som mal od nej pokoj. Napokon, vidíte, čo tam stvára. Je to normálne, aby niekto rozbíjal sklo?
Nora sa vyklonila cez rozbité okno a z celej sily vykrikovala:
- Neverte mu, ani slovko mu neverte! Prosím vás, pomôžte mi! Vyhráža sa mi, že ma zabije! Je to zločinec, zlo-či-nec!! - opakovala niekoľkokrát za sebou.
- Ale myška moja, moja maličká a zlatá myška, len sa nezlosti! Ten pán je dobrý človek, nič zlé ti neurobí, prinesie ti aj čaj, veď si mi vravela, že si smädná a pochutil by ti práve čaj. - Potom sa obrátil na druhého muža. - Pripravíte nám čaj?
