ALEGRÍA, FERNANDODOSTIHOVÝ KÔŇ
(Caballo de Copas)
Tatran, Bratislava, 1977
edícia LUK (58)
preklad Oľga Lajdová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-755-77
beletria, román
204 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
0,50 € - DAROVANÉ THCK
*zukol4*
Román chilského prozaika, básnika a literárneho historika Fernanda Alegríu získal r. 1958 cenu mestskej rady v Santiagu. Je to zatiaľ jeho najúspešnejší román. Okolo nezvyčajného protagonistu, chilského koňa Gonzáleza, ktorého za lacný groš kúpia mladí Chiľania, odvíja sa dráma plná vášne, nostalgie za vzdialeným domovom, strasti aj chvíľkového šťastia hazardných hráčov. Vyhrá podceňovaný chilský kôň na dostihoch v San Franciscu? Spisovateľ svojím svižným, sviežim, humorno-šibalským štýlom s kritickým podtónom odkrýva sociálne nezrovnalosti v USA, zákulisie dostihov aj život v lacných nočných kabaretoch, ba nechýbajú tu ani prvky španielskej pikaresky. Je to román vybuchujúci dynamičnosťou, dramatickosťou i humorom, umelecky umocnený vynikajúcou románovou stavbou. Preto je jasné, že dosiahol taký nebývalý úspech medzi čitateľmi aj kritikmi.
TANGO
Keď sme prišli do penziónu, už všetci sedeli pri stole. Vošiel som nesmelo, bál som sa pozrieť na Mercedes. Urobili nám miesto a nastal posun polievkovej misy a francúzskeho chleba.
Moji kamaráti mlčky jedli. Kútikom oka som sledoval okolie. Mercedes sedela vedia otca a pozorovala ma. Keď sa nám pohľady stretli, nežne sa usmiala. Preglgol som a chvíľu som sa na ňu díval. Jej neha bola smutná, ranená. Strašne sa mi chcelo vziať jej tvár do rúk a pobozkať ju. Odvrátil som zrak a zachoval som si výraz jej zelených očí, ktoré boli také hlboké a múdre. Hidalgo vedia mňa velmi spôsobne jedol, tváril sa veľmi vážne. Hlava a ruky mu ledva trčali nad stolom. Jeho ruky vyzerali ako pazúry kondora a nôž v jeho pravej ruke bol v pravom zmysle slova zbraňou. Z druhej strany sedel Texasan, červený pupkáč, ten bol ako mrakodrap. Jedol neveľa a mal neisté pohyby, ale zato víno pil poriadnymi dúškami.
— Tá polievka je dobrá, kamarát. Velmi dobrá, — povedal napokon Hidalgo a potom sa díval, čakal a striehol ako myška.
Od vrchstola k nám doľahol ani rozbúrená víchrica hlas rozzúreného Španiela. Opytoval sa, či Spojené štáty majú právo vyhostiť Harryho Bridgesa, vodcu prístavných robotníkov, o ktorom sa toľko hovorí, len preto, že im nevyhovuje.
— Nejde o to, či im vyhovuje alebo nevyhovuje, — namietal mu človiečik so zvráskavenou tvárou a divými očami. — Obviňujú ho, že je komunista a že jeho odbory kontrolujú komunisti.
— O to nejde, — ozval sa muž bez hlasu, ktorý ako keby šepkal do rúry. — Obviňujú ho z krivoprísažníctva. Keď sa ho totiž spýtali, či je komunista, povedal, že nie, a vyzerá to tak, že je.
— Vyzerá! Vyzerá! To je ohromné! Čo ty vieš, či ten chlapík je, alebo niekedy bol komunista? Bol si pri tom, keď podpisoval legitimáciu? Alebo ti to hádam on sám povedal?
Dotyčný rozprával s plnými ústami hrachu a len-len že nevyprskol.
— Nie, nejde o to, vy vôbec neviete, o čo ide, — zasiahol Mercedesin otec. Počúval som ho a predstavil som si jeho tvrdú nebojácnu tvár. — Ide o to, že Bridges skoncoval v odboroch prístavných robotníkov s panstvom gangstrov, a to sa práve spoločnostiam nepáči. Bridges zjednotil robotníkov na mori a teraz si môžu diktovať pracovné podmienky, môžu dosiahnuť vyššie platy a protestovať proti nespravodlivým zmluvám. Spoločnosti už nemôžu vnucovať svoje podmienky prostredníctvom zabijakov, ktorí terorizovali robotníkov revolvermi a boxermi.
— Ale Bridges je komunista a vláda nechce mať komunistov ani v prístave ani na lodiach.
— Ako ty môžeš vedieť, že je komunista ?
— A čo keď je naozaj komunista?
Táto veta spôsobila rozruch. Mnohí zo Španielov, hádam väčšina, boli reformovaní anarchisti; niekoľkí z nich boli socialisti; bolo tam aj zopár bezpartajných liberálov. V podstate všetci boli odborári. A ako takí, ako príslušníci robotníckej triedy, si teda rozumeli.
— Ten chlapík nie je komunista, — zaútočil ďalší, — je katolík.
Zato utŕžil poriadny výsmech. Ten, čo to povedal, veľmi tučný, s tvárou poďobanou od kiahní, takmer slepý, s argentínskym prízvukom, vyskočil, ako keby ho uštipol škorpión.
— Čomu sa smejete, vy kreténi? Keď vravím, že Bridges je katolík, tak je to pravda. Vari ste nečítali dnešnú „Chronicle“? Neviete, kto sa ho na súde zastal? Farár, tak veru, farár, duchovná osoba! Navyše Ír. Vyhlásil, že Bridges už roky patrí do jeho farnosti. Do kostola nechodí, ani na spoveď, nič také, ale je katolík.
— To je pravda, — potvrdil Marcel. — Dnes ráno som bol na súdnom konaní. Farár označil Bridgesa za dobrého človeka, čestného, statočného. A viete, čo mu na to povedal sudca? Bol natoľko bezočivý, že sa ctihodného otca spýtal, či je celkom normálny. Dôstojný pán zbledol a Bridgesovi obhaj-
