BEŇO, JÁNVYBERANIE HNIEZDA
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Nová próza
ilustrácie Zlatica Hlaváčová
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
13-72-070-82
beletria, próza krátka, poviedky,
214 s., slovenčina
hmotnosť: 341 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 € - DAROVANÉ THCK
*zukol4*
— Koľko by si zaň dal?
Otázka sa týkala auta. Šoférka venovala manželovi krátky skúmavý pohľad. Keď si vypil, ako teraz v Nitre u Emila Sirotného, kde sa k bohato naloženým studeným misám s pečeným teľacím mäsom, údenými jazykmi, grilovanou kuracinou, šalátmi a ďalšími mäsovými i nemäsovými pochúťkami podával napoleon, keď mal Vdovka takto v sebe zopár pohárikov, často začínal predávať svoje auto. Kandráč tiež poznal tento jeho zvyk. Vedel, že podnapitý inžinier nedbá veľmi na bontón, ale v jeho správaní nevidel nijaké hrubozrnné gadžovstvo, aké v takých prípadoch prejavovali niektorí autori tradičného dedinského zamerania a štýlu. Podľa neho Vdovka ani pod vplyvom alkoholu nestrácal bystrosť a intelektuálny šarm. Bol uvoľnený a zádrapčivý, kedy-tedy aj na niekoho vykríkol, prosím, ale zas nehulákal, neujúkal, nebohoval, nezazeral, nedubasil, netrieskal päsťou po stole a nevybľakoval do omrzenia zbojnícke, bačovské, regrútske a ešte neviemaké pesničky svojho rodného, jedine správneho a po niekoľkých opakovaniach načisto otravného hniezda a regiónu. Mal sklony k recesii, ale nikdy nie k sedliackemu siláctvu — jednoducho moderný, nekonformný človek — a tak Kandráč na jeho otázku, hoci aj sám užil čosi z toho istého napoleona v Sirotného vilke, odpovedal celkom vecne, zdôrazňujúc tým, že ide o obyčajný, voľný rozhovor.
— Neviem . . . Zatiaľ som neuvažoval o kúpe auta. Nemám predstavu, za čo teraz predávajú staršie vozy.
Peter Kandráč sa na jar rozviedol. Jeho dacia, dve deti a byt ostali žene, hoci veľkorysosť, s ktorou nechal svojej bývalej manželke aj auto, ho už viac ráz zamrzela.
— No, povedz dáku sumu! — naliehal Vdovka a pozrel zboku na ženu, ktorú už zaujímala iba cesta pred ňou. Bradou sa ďalej opieral o okraj sedadla, rozvalený, pokiaľ mu to dovoľoval priestor predného sedadla.
— Čo ja viem . . . Dvadsaťpäťtisíc?
— Počula si? — Vdovka obrátil tvár k žene. — Ponúka nám dvadsaťpäťtisic! Ak ich donesie, auto je jeho. Prepis a oldomáš platím ja. Môže to byť hneď zajtra!
— Zajtra je nedeľa, — sucho pripomenula žena.
Kandráč po vtipnej poznámke o svojich terajších finančných možnostiach šikovne zmenil tému. Stačilo mu zo desať slov, aby prešiel od predaja auta k tomu, čo poskytoval pohľad na krajinu, ubiehajúcu vedľa cesty. Na rozľahlom, hladkom a čistom láne oral v miernom svahu traktor. Pole, stroj, človek, z auta a na tú vzdialenosť skôr tušený ako videný. Nijaké paseky, medze, úvrate, kríky, hroble, nič, čo by rozdrobovalo pozornosť a nútilo myseľ pristavovať sa na rozmanitých a rôznorodých detailoch. Moderná poľnohospodárska krajina.
Kandráč sa zdôveroval so svojimi myšlienkami predovšetkým Vdovkovi, lebo jeho manželka bola pri šoférovaní ešte horšou partnerkou na rozhovor ako inokedy.
— Uvažujem, — hovoril ďalej pomaly a sústredene. — ako toto všetko vplýva na charakter a psychiku človeka, ktorý v takejto krajine pracuje. Ten traktorista — aké sú jeho myšlienky a pocity? Možno si ani neuvedomuje, v čom a prečo sa zmenil. A naša súčasná próza o dedine, o družstevnej veľkovýrobe? Je vôbec niečo také? Napríklad, kto kedy poriadne rozanalyzoval takého človeka a jeho svet? Toľko banalít sa popíše, samá nostalgia, dedkovia, babky, detstvo, ó, moje krásne, nezabudnuteľné detstvo, a pritom stačí pozrieť na túto krajinu, na človeka za volantom stroja, aby si pochopil, že na realitu sa treba dívať iným spôsobom a podávať ju z iného hľadiska. Čo má tento traktorista spoločné s farmárom? Co s kvalifikovaným robotníkom? V čom sa zmenil, čo ho trápi, čo ho zaujíma?
— Žena. Ženy, — povedal Vdovka a uprene hľadel dopredu.
— Ale vážne: Aké sú vývinové trendy jeho osobnosti? Nakoľko sa uňho prejavuje spotrebiteľský prístup k životu? Ty máš na to aký názor? — spýtal sa Vdovku, ktorý venoval krajine, čo podnietila Kandráčove úvahy, iba letmý pohľad.
— Nijaký, — zhundral oslovený.
