EDIGEY, JERZY4 DETEKTÍVKY
Pohár čistej vody - Najhorší je pondelok - Balasý zafír - Samovrahov závet
(Szklanka czystej wody - Najgorszy jest poniedzalek - Blekitny szafir - Testament samobójcy)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
edícia Zelená knižnica
preklad Matej Andráš
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-100-78
beletria, román, detektívky, literatúra poľská
572 s., slovenčina
hmotnosť: 673 g
tvrdá väzba s prebalom
0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *hroda**belx
0,80 € stav: dobrý *zukol3* in **S4P**
Jerzy Edigey patri medzi tých nemnohých poľských spisovateľov, ktorí sa vytrvalo usilujú písať dobrú súčasnú kriminálnu literatúru. Hlad po detektívkach aj v Poľsku sa prevažne ukája z cudzích zdrojov, zo západnej detektívnej spisby, najmä angloamerickej. Táto však vyrastá z iných, pre nás vzdialených spoločensko-civilizačných skutočností, preto sa pociťuje potreba vytvoriť v tomto žánri diela, ktoré by odzrkadľovali naše súčasné spoločenské podmienky, neodohrávali sa v exotických diaľkach, ale tu a teraz, v socialistickej spoločnsoti. Ťažko je však adaptovať vypracovaný model klasickej detektívky na naše pomery. Po revolučných premenách u nás zmizli veľké majetky, a tým aj jeden z najčastejších a najsilnejších motívov zločinu. Ďalej si len ťažko môžeme u nás predstaviť súkromného detektíva, ktorý by vyšetroval zločin súbežne a v konkurencii s políciou, čo je tiež jeden z nosných pilierov klasickej detektívky. Podobných rozdielov je viac, preto sa v Poľsku niektorí autori pokúšali -a dosť úspešne - vytvárať akési napodobeniny anglických detektívok, odohrávajúce sa v anglickom prostredí a zachovávajúce klasickú podobu detektívky — rébusu. To však nemohla byť cesta všeobecná a jediná, preto ďalší autori, medzi nimi aj Jerzy Edigey, prichádzajú s iným riešením; upúšťajú v mnohom ohľade od klasických kanónov detektívnej spisby, ale usilujú sa to vyvážiť tým, že svoje príbehy v maximálnej miere približujú súčasnej skutočnosti. Výsledkom je síce skôr policajný román (s podrobným opisom vyšetrovania zločinu bezpečnostnými orgánmi) ako „čistá" detektívka, ale autorovi to umožňuje preniknúť do tých sfér súčasného všedného života, ktorých si „veľká" literatúra nevšíma, alebo všíma len málo.
Jerzy Edigey je plodný autor. Napísal už do tridsať kníh, z ktorých niektoré vyšli aj v slovenčine, prekladajú sa do češtiny a vychádzajú aj v ďalších socialistických krajinách.
Výber, ktorý ponúkame teraz slovenskému čitateľovi, obsahuje štyri Edigeyove romány z tématického a literárneho hľadiska najzaujímavejšie. Román POHÁR ČISTEJ VODY sa odohráva v lekárskom prostredí a v prostredí pracovníkov zahraničného obchodu. V diele NAJHORŠÍ JE PONDELOK vystupuje do popredia motív únosu dieťaťa. Román BELASÝ ZAFÍR rieši prípad vraždy vedúcej predajne zahraničných tovarov a motívom zločinu v príbehu SAMOVRAHOV ZÁVET sú majetkové záujmy.
1. kapitola
HROZNÝ OBJAV
Obyvatelia Podlesnej Hory majú dokonalé spojenie s hlavným mestom. Autobusy premávajú každých niekoľko minút. Úzkokoľajná železnica, hoci už stará a ukonaná, funguje bezchybne. A cestou cez les sú to ani nie celé dva kilometre na železničnú stanicu Rensovo. Tí, čo pracujú trvalo vo Varšave, a takých je medzi obyvateľmi Podlesnej Hory obrovská väčšina, volia si dopravný prostriedok, ktorý ich dovezie najrýchlejšie na pracovisko; iní, ktorí nenavštevujú hlavné mesto každodenne, cestujú, ako im príde: raz železnicou, raz autobusom; a keď sa niekto vracia domov neskoro večer, napríklad z divadla alebo od priateľov z narodenín, najvýhodnejšie je to úzkokoľajkou do Rensova. Odtiaľ buď prechádzkou cez les, často však s malou dušičkou, lebo chuligánov je v Rensove i v Podlesnej Hore dosť, alebo niektorým z taxíkov, ktoré stále čakajú pri autobusovej stanici na také príležitosti.
V ten včasný januárový večer vysadla z varšavského vlaku v Rensove dosť veľká skupinka ľudí. Rýchlo sa rozišli rozličnými smermi. Každý chcel byť čím skôr doma. Mráz síce nebol, práve naopak, ohlášal sa odmäk, ale začalo snežiť. Padali veľké, mokré vločky, ktoré sa každú chvíľu zmenia najprv na sneh s dažďom a potom na nepríjemné studené mrholenie.
Smerom do Podlesnej Hory šlo niekoľko osôb. Dvaja muži, Peter Boduchovič a Stanislav Merlovský, predišli ostatných. Obyčajne tí, čo nešli taxíkom, ale pešo, nepustili sa hlavnou cestou, spájajúcou Rensovo s Podlesnou Horou, ale odbočili hneď vľavo do lesa, aby došli skratkou po pohodlnom chodníčku cez borovicový les až k prvým domom Podlesnej Hory.
Snežilo čoraz hustejšie. Chvíľami nebolo vidieť ani na päť metrov. Nemožno sa preto čudovať, že obidvaja ešte pridali do kroku. Zrazu počuli, ako ktosi volá:
— Páni, páni, počkajte!
Obrátili sa. Za nimi vo vzdialenosti najviac desať metrov šiel akýsi mladý človek. Keď Boduchovič a Merlovský zastali, volajúci pribehol k nim. Teraz videli, že je to vysoký, asi dvadsaťročný mládenec v hnedom trojštvrťovom kabáte a teplej čiapke, dávnejšie nazývanej „chruščovka“.
— Pani, — povedal, keď k nim prišiel, — idem celý čas za vami, ale tamto medzi stromami čosi leží.
— Čo? Kde?
— Tam, — ukázal vpravo dozadu. — Ako sú tie nízke kriaky, medzi tými dvoma vysokým sosnami.
Ani Boduchovč, ani Merlovský nič nezbadali, čo ako pozerali smerom, kam ukazovala ruka.
— Ale to sa vám iba marilo, — povedal starši z mužov. — Nič nevidieť, husto sneží.
— Stadeto nevidieť, lebo kým ste zastali a kým som vás dostihol, prešli ste zo dvadsať metrov, ale tam z toho miesta na chodníku som zreteľne videl čosi čierne, vyčnievalo to zo snehu.
— Asi nejaký peň.
— Ako by tu mohol ležať peň? Hneď by ho niekto vzal a spálil. Dokonca stromy stínajú, nie že by nechali drevo ležať, — nedal sa odbiť mládenec. — To bude asi človek...
— Iste šiel opitý, odbočil z cesty a vyvalil sa do snehu, — uvažoval Boduchovič. — Vytriezvie a dovlečie sa do chalupy.
— Tým skôr treba pomôcť, keď je opitý, — tvrdošijne trval na svojom chlapec. — Ak tam bude ležať niekoľko hodín...
— Nič mu nebude. Opilec má svojho anjela strážcu.
— Môžeme sa pozrieť, — podporil chlapca Merlovský. — Ukážte, kde je to miesto.
Mládenec odbočil z chodníka a brodil sa snehom k niekoľkým nízkym, ale košatým sosničkám, ktoré rástli na maličkej polianke, obklopenej vysokými sosnami.
— Hľa, tam, — znova ukázal rukou.
A naozaj, keď sa priblížili, zdalo sa im, že vidia kontúry ľudskej postavy, ležiacej na zemi a napoly zasypanej snehom. Ešte niekoľko krokov, a nebolo pochybností: bol to človek. Akási žena v kožuchu. Hlavu a nohy jej pokrývala vrstva snehu, ale spod snehového páperia prerážal miestami hnedý kožuch s dlhým vlasom. Nad snehom trčala po lakeť obnažená ruka. Smrteľný kŕč zovrel ženine prsty v päsť. Zdalo sa, že táto biela ruka, trčiaca z bielej prikrývky, komusi hrozí. Vari vrahovi?
— Žena! — zvolal Merlovský a bežal k ležiacej.
