JURIĆ ZAGORKA, MARIJAGRIČSKÁ ČARODEJNICA 1-10
Smena, Bratislava, 1969
edícia Romány na pokračovanie RONAPO
73-016-69
beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 617 g
mäkká väzba
stav: dobrý, zviazané v dobovej preväzbe
2,40 € PREDANÉ
*zukol3*
Prvá chorvátska novinárka Marija Jurić, známa pod legendárnym menom Zagorka, popri svojej novinárskej a politickej činnosti napísala rad kníh a niekoľko divadelných hier. Boli to diela charakteristické pre novinárov-spisovateľov: kriminalistické romány a beletristicky spracované závažné spoločenské a politické udalosti. No najväčšiu slávu jej priniesli historické romány. Najznámejší je románový cyklus Gričská čarodejnica (1913—1914), v ktorom nám autorka približuje Chorvátsko v rokoch panovania Márie Terézie (1740—1780). Zagorka beletristickým dielom zaujala stanovisko k problémom, ktoré sú iba zdanlivo historické. Rozpráva o bezstarostnom, záhaľčivom živote šľachty, veľmožov a magnátov. Poukazuje na neduhy spoločnosti (korupcia, nezákonné obohacovanie, národná nesloboda, sociálna a právna neistota), ktoré pretrvali aj do jej čias. Popri výraznej kritike spoločenského poriadku, stretávame sa v románe i s jedincami (Jurica Meško), ktorí sa snažia nájsť cestu k prostému ľudu, majú záujem na jeho hospodárskom i sociálnom povznesení. Na svoje časy boli tieto myšlienky veľmi aktuálne a, samozrejme, vládnúcim vrstvám nepohodlné. Svedčia o tom neustále Zagorkine problémy s cenzúrou našej bývalej spoločnej „vlasti“, Rakúsko-Uhorskej monarchie. Je pochopiteľné, že morálnu podporu dostala od tých, ktorí s ňou stáli v protihabsburskej opozícii. Bol medzi nimi T. G. Masaryk, ktorý i potom, keď sa stal prezidentom, nezabudol na staré priateľstvo: keď raz Zagorku zatkli v Rakúsku ako osobu nežiadúcu a podozrivú, zaručil sa za ňu a vymohol jej prepustenie. Zo slovenských politikov treba spomenúť Milana Hodžu, ktorý si Zagorkinu prácu a politickú činnosť vážil. V roku 1906 jej namiesto interview prisľúbil článok, ktorý potom vyšiel v Obzore. Skoda, že nemôžeme obšírnejšie písať o zaujímavej mnohoročnej politickej a novinárskej činnosti Marije Jurič a o jej tvorbe (napísala 35 románov!). Pripomeňme iba to, že hoci v jej románoch do popredia vystupuje zápletka, napínavý dej, láska, nečakané zvraty — znaky typické pre literatúru dobrodružného žánru — autorka sa vždy pridržiavala historických realít. Pri čítaní tejto knihy si možno spomeniete na nášho Jozefa Nižňanského — obaja zohrali v dejinách svojich literatúr zaujímavú úlohu: prebudili v širokých vrstvách záujem o knihu a sprístupnili čitateľom kus národnej histórie v pútavej, zábavno-dobrodružnej podobe.
Zvodca tety Lýdie
Meško trochu zaostal za ostatnými pánmi. Sledoval baróna Makara, ktorý schádzal po schodoch s mestským sudcom Žigrovičom. Načúval ich rozhovoru.
— Cisárovná udelila šľachtický titul mnohým ľudom, ktorí si ho vôbec nezaslúžili. Uvážte, hocijaký sedliak je už šľachticom, a ja z bohatej a dobrej rodiny ho nemôžem získať.
— A prečo po tom tak veľmi túžite?
— Preto, že vznešených pánov a veľmožov si viac vážia.
— Iste, aj šľachtičné. Myslíte si, že som si nevšimol, ako môžete oči nechať na krásnej Kataríne?
— Čo sa dá robiť? Ešte sa cítim mladý. Urobte pre mňa niečo. Pri kráľovskom dvore vás poznajú. Počul som, že Mária Terézia vás niekoľkokrát poctila svojím pozvaním. Ste vplyvný človek.
— To je pravda, je mi naklonená.
— Prečo vás neustanovila za bána? Škoda, boli by ste bánom, akého potrebujeme. Prečo ste sa po Tom nepoohliadli?
— Spravil som, čo sa dalo, ale niekto ml to prekazil, — povedal Makar. — Kto to bol, nemohol som sa dozvedieť. Ale raz ho dolapím a poriadne mu to zrátam!
— Keby ste boli bánom, bolo by všetko ináč. Teda, čo súdite o mojom šľachtictve?
— Dám vám radu, ako k nemu prísť. A pomôžem vám.
— Naozaj?
— Naozaj. Viem, čo všetko ste pre mňa spravili.
— Áno, barón, dal som do stávky vlastné svedomie, aj ruky som si pošpinil.
— Ticho, toto nie je miesto na takéto rozhovory. Možno ísť k vám?
— Nech sa páči, barón, bude mi cťou.
Meško sa rýchlo odlepil od dverí a pobral sa napravo ulicou.
— Dobrú noc, gróf, — začul príjemný hlas z okna barónkinho domu.
Bol to mladý poručík Stanko.
— Pán poručík, vari nejdete spať?
— Čo rozumnejšie by som mohol o tomto čase robiť?
— Poďte s nami, ideme do kláštora ku gvardiánovi.
— K paulínom? Ani za nič. Nenávidím kláštory.
—- Tak poďte ku mne. Zavolám pánov, nech sa vrátia.
— Nebolo by odo mňa pekné nechať tetu samotnú.
— Ak sa ti chce, len choď, — zaznel mäkký barónkin hlas.
Poručík nakoniec súhlasil.
Barónka Stanke radila, ako sa má správať v spoločnosti.
— Dobre hľaď, ako sa páni zabávajú. Budeš s nimi bývať častejšie, ale nesmieš piť. Musíme si zvyknúť na naše roly. Preto ťa, aj keď budeme samy, budem volať synovcom a ty mňa tetou.
— Dobre, — súhlasilo dievča. — Odteraz už niet viac Stanky.
Poručík pobozkal barónke ruku a odišiel k Meškovi.
— Vari chcete dočkať ráno pri víne? — opýtal sa Stanko.
— To ešte uvidíme, milý môj.
— Upozorňujem vás, že nepijem. To je podmienka.
— Ak si to vážne želáte, vezmem vás pod ochranu.
— Budem vám veľmi vďačný. Som veselej nátury, rád si zaspievam, zatancujem, som za každý žart a zábavu, ale nemôžem piť. Ak ma budete nútiť ...
— Tu je moja ruka, — povedal Meško s úprimnou srdečnosťou.
Meškovi sa páčil ten skromný mládenec s mäkkým hlasom, bledou tvárou a teplými, rozumnými očami.
Zahvízdal. Patačič s priateľmi zastali a gróf im naznačil, aby sa vrátili.
Spoločnosť s radosťou prijala pozvanie a čo nevidieť sa ocitli barónkini hostia na hornom poschodí u Juricu Meška. Sluhovia doniesli víno, varenú šunku a studené kurčatá.
Stanka sedela pokojne, ale cítila sa nepríjemne, raz nevedela, o čom má hovoriť. A vôbec nechápala, prečo ju barónka poslala medzi pánov a čo tým sledovala. Rozprávalo sa o jedle a o zábave.
— Už by sme si mali trocha oddýchnuť od zábav, — povedal Meško, vyprázdniac malý strieborný pohár. — Inak do osláv pripojenia Rijeky ochabneme.
— Nás by mali unaviť zábavy? Ba tuším ťa zrazu viac zaujímajú sukne než oslava, preto ťa nebavia naše lumpačky, — pustil sa do Meška Patačič.
— Ale kdeže, Francek, — vyhováral sa Meško. — Jedno je však isté, mali by sme sa už raz dohovoriť na prípravách oslavy.
— Nech sa o to postará podbán. My sa vyparádime, pôjdeme do kostola, zúčastníme sa na ceremoniáli a potom budeme hodovať. Čo by si ešte chcel?
— Povedz, Francek, koho ti to vo Viedni minule núkali za bána? — opýtal sa Meško.
— Núkali? Nikoho. Kráľovná ma zavolala, aby som navrhol štyroch, spomedzi ktorých si ona sama bána vyberie.
