HORÁK, JOZEFZLATÉ MESTO
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Vybrané spisy Jozefa Horáka (2)
prebal Ľubomír Krátky
4. vydanie (1. vyd. v Slovenskom spisovateľovi), 15.000 výtlačkov
13-72-025-82
beletria, román, história,
368 s., slovenčina
hmotnosť: 460 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,20 €
*zukol3*
V samom strede dramatického deja románu Zlaté mesto stojí krásna meštianska dcéra Barbora Rösslová. Jej lásku k chudobnému Wolfovi Segerovi zlomí v krehkom rozkvete rodičovská chamtivosť a chorobná túžba po zlate a peniazoch. Pre zlato a striebro prinúti bohatý waldburger Vavrinec Rössel svoju dcéru Barboru vydať sa za boháča Gregora Ungera. Manželstvo je nešťastné. Niet v ňom lásky. Unger nakoniec umiera, Barbora sa po jeho smrti vydá druhý raz, ale zase nešťastne. Chce zachrániť finančnú katastrofu svojho rodu. Márne. Manžel úžerník ju privedie na mizinu.
V nečistom konkurenčnom boji na život a na smrť ostáva čistou a veľkou iba jej láska a neha k Wolfovi. Po smrti druhého muža vydá sa konečne za Wolfa, ale krutý osud jej nedožičí dlhšie prežívať čistú radosť z bytia. Wolf padne ako hrdina v bitke proti Turkom. Barbora žiali za milovanou bytosťou a žiaľ jej natoľko zatieni myseľ, že umiera v strašnej duševnej chorobe.
Dramatickému príbehu tvoria pozadie krušné časy. Po tatárskom pustošení Uhorsko zase plienia Turci. Nik nie je pred nimi v bezpečí. Dorážajú aj na bohaté banské mestá a plienia predovšetkým okolité dediny a osady. Boháči utekajú pred nimi zo Štiavnice a iných banských miest a zlato si ukladajú v peňažných ústavoch na západe a severe Európy. V mestách ostáva pracujúci ľud a statoční vlastenci. Budujú obranu a bojujú s nepriateľom. V povestnej bitke pri Sečanoch padne i Barborin manžel Wolf Seger, jeden z hlavných stratégov a organizátorov obrany zlatého mesta Štiavnice. Román je cenný i pre historické reálie, ktoré autor dlhé roky študoval z latinských, nemeckých, maďarských a staroslovienskych prameňov, ako aj z ľudovej slovesnosti. Bohaté vedomosti osnoval do dramatického deja, ktorého nositeľmi sú skutočné postavy z dejín Banskej Štiavnice. Dielo zaujme čitateľa kresbou charakterov, peknými opismi prírody i ľudskej práce v nej, opismi vojenských bitiek, ale i duševných stavov ľudí v najrozmanitejších situáciách. Román si právom získal uznanie kritiky a popularitu v širokých čitateľských vrstvách. Toto vydanie sme pripravili ako druhý zväzok Vybraných spisov Jozefa Horáka.
DED ERAZMUS
1
Radostný májový deň zmieral nad mestom. Posledné krvavé lúče nazerali do temných komnát mešťanov. Posledné pozdravy dňa, čo sa preniesol nad mestom, kde sa stalo toľko všelijakých príhod. Jednako mestu nepriniesol nič nového. Pokojne žilo. Jeho pamäť bola krátka. Zabudlo na pohromy, čo ho boli stihli, a žilo si vlastným životom. V niektoré rána ho budili radostné fanfáry, ktoré vytrubovali turneri na radničnej veži. Potom stovky haviarov sa motali po uliciach, križujúc ich sem-tam. Nad ránom sa prebralo mesto zo spánku. Hrkotali vozíky, malé káry a červenolíci paholci vozili rozličné denné potreby, zeleninu, ovocie, mlieko z majerov do waldburgerských domov. Potom otvárali obchodníci krámce, učni poctivého cechu pekárskeho prechodili mestom a klopali na veľké okované vráta. Kde-tu prešiel mestom vyšnurovaný pandúr alebo banský úradník v krátkych bielych nohaviciach, v kabáte s dlhým frakom, so švihácky narazenou zelenou čiapkou. Predpoludním začali sa ukazovať aj ctihodné matróny. Cez poludnie mesto na chvíľku zamĺklo a popoludní zas ožilo, keď sa rojili baníci do smeny a zo smeny. Vyrojili sa krásne panie štiavnické s dcérkami veselo štebotajúcimi, zrejme sa tešiacimi, že už zavítala vytúžená jar do tohto strateného kúta sveta. Pred cechovnými domami postávali páni majstri štiavnickí a radili sa, pretriasali významnejšie udalosti. Rozprávali o tom, že do nového chrámu, ktorý sa práve dostavuje, daroval waldbürger Rossel tri krásne obrazy majstra Šebastiána. Inde zas bola reč o novom stroji, čo postavili nemeckí tesári v bani waldbürgera Saliusa. No nič zvláštneho tento deň nepriniesol. Priniesol iba to, čo nosili všetky dni v ostatnom čase.
A vpodvečer, keď sa krásny májový deň lúčil s mestom a červené lúče sa ťažko predierali hrubými sklami okien, sedel v priestrannej komnate sám, samotný, jeden z mocných tohto mesta, ctihodný waldbürger Erazmus Rossel. Zaborený v hlbokej pohovke hľadel do kozuba, v ktorom bojazlivo blčal oheň. Dni boli teplé, ale večery a noci dýchali ešte chladom. Aj veľká komnata bola chladná i vo dne, nieto podvečer. Nuž sedel pán Erazmus a pozeral zamyslene do plameňov, čo sa v kozube hrali. Zdalo sa mu, že sa mu prihovárajú. Ten červený práve teraz vyrástol, vypäl sa a skrútil k nemu, akoby mu čosi bol chcel povedať. Potom, ked sa Rosslovi zdalo, že naozaj počul reč, skrútil sa elegantným oblúčkom a vnoril sa do zväzku svojich belasých, žltastých a červenastých bratov. A o chvíľu druhý sa odtrhol od klbka a zavolal na Rossla, a zas iný kričal z tohto ohnivého roja na mocného pána.
Rosslovi sa to páčilo. Aspoň takto to mal na tvári napísané. Biela brada a fúzy zakrývali ústa, ale oči a ostatok tváre niesol spokojný, usmiaty výraz. Ruky založené na prsiach, pravou kedy-tedy prečesal bielu bradu, alebo schytil chumáč vlasov a držiac ich voľne, zviezol ruku dolu, až mu ostali medzi prstami len jeden-dva najdlhšie vlasy. Podržal ich v jemných bielych prstoch, skrúcal ich, neprestávajúc sa usmievať. Plamienky pokračovali v čudnej reči, ktorej len Rossel rozumel.
Zdalo sa mu, že v tých plamienkoch vidí známe osoby. Že na konci každého vyrastá známa tvár. Aha, tamto vyskočil plamenný jazyk a na vrchole tvár. Erazmus Rossel ju poznáva.
„To je Kvirín Schlaher,“ usmial sa Rossel.
Tamto ten menší, čo sa pechorí vedľa neho a len vše výškou dohoní kamaráta, je Schall, Konrád Schall.
A neprestával sa usmievať, hoci v duši videl, že tie dve tváre sa zlostne, jedovato škľabia naňho. Ba sa mu zdalo, Schallova tvár otvorila ústa a vyplazila dlhý jazyk. Ale jazyk len bokom uskočil a zmizol i s tvárou v plameni.
„Viem, že mi nežičíte,“ hútal Erazmus, „hoci do tváre ste, priatelia, ako med. Darmo, darmo, nemôžem za to. A ani nemám v moci preinačiť ľudí. Tak, aby všetci so mnou dobre zmýšľali. Nič som nikomu neurobil, darmo sa teda vycierate, Kvirín Schlaher i Konrád Schall. Prišli ste neskoro do tohto mesta. Vtedy, keď už Rossel mal vymerané kuksy a diely, kde sa dobývala ruda. Bohatá ruda strieborná i zlatá. Darmo teda závidíte a úklady vystrájate, darmo, Konrád Schall, i ty, Kvirín Schlaher, a darmo sa i zožierate tajným jedom.“
