DU MAURIER, DAPHNESESTERNICA RÁCHEL
(My Cousin Rachel)
Smena, Bratislava, 1969
edícia Máj (141)
preklad a doslov Dušan Slobodník
ilustrácie Rudolf Fila
prebal Leo Novotný
1. vydanie, 48.500 výtlačkov
73-021-69
beletria, román, literatúra francúzska
320 s., slovenčina
hmotnosť: 354 g
tvrdá väzba s prebalom
predané stav: dobrý *zukol3*
Autorkina záľuba v psychologizme a rafinovanej psychologickej motivácii konania jej románových hrdinov našla v tomto románe výrazné uplatnenie. Čitateľsky pôsobivo tu zachytáva kolísanie medzi nádejou a zúfalstvom a stvárňuje tú dobre známu hranicu medzi láskou a nenávisťou, ktorú je také ľahké prekročiť ...
9
Na druhý deň ráno som zišiel dolu zavčasu; a hneď po raňajkách som sa pobral do stajní, zavolal som Wellingtona a spolu sme šli do kôlne s výstrojom.
Naozaj medzi sedlami sa našlo aj zo šesť dámskych. Podistým som si ich predtým jednoducho nevšimol.
— Pani Ashleyová nevie jazdiť, — vysvetlil som mu. — Chce iba niečo, na čom by mohla sedieť a čoho by sa mohla držať.
— Mali by sme jej vari dať Šalamúna, — navrhol starý pohonič. — Možno na ňom nikdy nejazdila dáma, ale nezhodí ju, to je isté. Za ostatné kone by som sa nemohol zaručiť, pane.
Na Šalamúnovi pred rokmi chodieval na poľovačky Ambrose, ale teraz sa kôň zväčša ponevieral po lúkach, len Wellington ho občas bral na cesty. Dámske sedlá viseli v sklade vysoko a Wellington musel zájsť za paholkom, ktorý priniesol krátky rebrík a zložil ich. Voľba sedla vyvolala trochu zmätku a vzruchu: toto bolo priveľmi obnosené, tamto na Šalamúnov široký chrbát priúzke a po tretie Wellington paholkovi vynadal, lebo bolo celé od pavučín. V duchu som sa smial pri myšlienke, že ani Wellington, ani nikto iný si na tieto sedlá takmer štvrťstoročia ani nepomyslel. Povedal som Wellingtonovi, že ak sedlá pekne vyleštia kožou, pani Ashleyová bude presvedčená, že nám ich dodali z Londýna iba včera.
— O koľkej si chce madame vyjsť na prechádzku? — opýtal sa; chvíľu som naňho civel zarazený, aké slová použil.
— Niekedy popoludní, — odvetil som úsečne. — Môžete priviesť Šalamúna pred hlavný vchod, povediem pani Ashleyovú sám.
Potom som sa vrátil do kancelárie v dome, aby som urobil súvahu za týždeň a skontroloval účty, kým prídu chlapi po plat. Tak teda pani, madame. Takto sa na ňu pozerali Wellington, Seecombe a ostatní? Nepochybne z ich strany to bolo v istom zmysle prirodzené, ale predsa som si pomyslel, ako rýchle muži, najmä sluhovia, strácajú hlavu v prítomnosti ženy. Ten úctivý pohľad v Seecombových očiach, keď jej včera večer priniesol čaj, tie úctivé spôsoby, keď pred ňu položil tácňu, a prosím, dokonca dnes počas raňajok obsluhoval pri bufete a pokrievku zo šunky mi nadvihol mladý John, lebo ako povedal: Pán Seecombe šiel s tácňou hore do budoára. A teraz zasa Wellington, načisto znepokojený, leštil a drhol staré dámske sedlo a ponad plece pokrikoval na paholka, aby sa postaral o Šalamúna. Pracoval som s účtami a bol rád, že ma nevzrušovala skutočnosť, že odvtedy, čo Ambrose prepustil moju vychovávateľku, spala po prvý raz v dome žena. A teraz som si spomenul, ako sa správala, keď som zdriemol, ako mi povedala: „Philip, šli by ste si ľahnúť?“, a uvažoval som, či by ml také niečo mohla pred dvadsiatimi rokmi povedať moja vychovávateľka.
Napoludnie prišli sluhovia, muži, čo robili vonku v stajniach, v lesoch a v záhradách, a vyplatil som im peniaze. Pritom som si všimol, že hlavný záhradník Tamlyn neprišiel. Keď som sa vyzvedal na príčinu, povedali mi, že sprevádza madame na prechádzke po parku. Nič som nepoznamenal, dal som im platy a odišli. Akýsi inštinkt mi vnukol, kde asi by som mohol nájsť Tamlyna a sesternicu Rachel. Nemýlil som sa. Boli v skleníku, kde sme pestovali kamélie, oleandre a kríky, čo Ambrose naznášal z ciest.
Nikdy som nebol v tomto odborníkom — túto starosť som prenechal Tamlynovi — a teraz, keď som sa k nim blížil alejou, počul som sesternicu Rachel spoza zákruty hovoriť o štepoch, o výhonkoch, o severnej polohe, o výžive pôdy a Tamlyn to všetko počúval s klobúkom v ruke
