TRENTER, STIEGPRIEVOZNÍK
(Färjkarlen)
Smena, Bratislava, 1980
edícia Labyrint (82)
preklad Silvia Smidová
ilustrácie a prebal Vladislav Rostoka
73-070-80
beletria, detektívky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
PREDANÉ
*zukol3*/
Mladá lekárnička Kerstin Almarková zažije cestou domov od priateľky záhadné dobrodružstvo, ktoré sa ponáša na zlý sen. Keď na druhý deň nájde v novinách správu o smrti bývalého automobilového pretekára Petra Lillieho, uvedomí si, že tvár na fotografii patrí chlapíkovi z čudnej trojice, ktorú stretla predošlého večera. Obráti sa na políciu, ale tá jej výpoveď berie s rezervou. Kerstin sa preto pustí do pátrania na vlastnú päsť spolu s fotografistom Harrym Fribergom, ktorý sa takisto zaujíma o mŕtveho pretekára. Spoločnými silami napokon úspešne vyriešia prípad a odhalia skupinu páchateľov, ktorí sa neštítia ani vraždy v honbe za imaginárnym pokladom.
Stieg Trenter (*1914), švédsky žurnalista žijúci v Štokholme, je autorom celého radu detektívok s ústrednou postavou amatérskeho detektíva Harryho Friberga. Prvý román z tejto série, Nik nezabráni smrti, vyšiel roku 1953. Trenter bol prvým význačnejším povojnovým autorom v Švédsku, ktorého detektívky si medzi čitateľmi získali obľubu a boli schopné konkurovať záplave prekladovej literatúry anglo-amerického pôvodu. Prievozník sa odohráva na začiatku šesťdesiatych rokov, v čase, keď celé Švédsko žilo prípravami na vytiahnutie a rekonštrukciu lode Vasa. Autorovi sa v ňom podarilo výstižne zachytiť atmosféru vtedajšieho Štokholmu.
Prešiel som krížom cez nábrežie k telefónnej búdke a zavolal do Riche. Nie, nikto mi nevolal. Odkázal som im, aby prípadnému telefonujúcemu dali moje domáce číslo, zložil slúchadlo a vyšiel do burácajúceho vetra. Z protismeru sa ku mne blížil napitý Fín. Vyhol som sa mu, zamieril k pavilónu, kúpil dva cestovné lístky a zišiel po temných neosvetlených schodoch. Kapitán už zaujal pozíciu pri schránke na lístky. Bol to malý zavalitý muž s červenou tvárou a ľahostajným pohľadom. Pozrel na mňa bez stopy záujmu. Bol som presvedčený, že by si ma nebol všimol, ani keby som bol celý ovešaný lístkami.
Sadol som si na lavicu šikmo oproti strojovni. Na mojich hodinkách bolo o dvanásť minút desať, keď zvonec na kapitánskom mostíku ohlásil, že sa propeler dal do pohybu. Dulo riadne vetrisko a po oblokoch sa kedy-tedy rozprskli kvapky vody. O niekoľko minút som začul, ako sa otvorili dvere vedúce na palubu a vyšiel z nich vysoký chlapík s mačacím krokom. Sadol si na strednú lavicu chrbtom ku mne. Mal mrkvovočervené vlasy a fľakatú koženú vestu. Zapálil si fajku a vytiahol noviny.
Hustá temrava a šum ventilátorov vyvolávali vo mne v ten večer čudný sugestívny pocit. Pochytil ma nepokoj, ktorý nebol nijako reálne podložený, ale prinútil ma zájsť ku kormidelníkovej búdke. Za okennou tabuľou, cez ktorú boli vidieť trblietavé, mihotajúce sa svetlá Stadsgärdenu, sa rysovali široké plecia kormidelníka. Zvrtol som sa a vracal k strojovni. V útrobách to búšilo, kulo, pískalo a fučalo, pri červenom potrubí postával prihrbený mládenec v džínsoch a špinavej voľnej košeli a čítal bulvárne noviny.
Keď sme plávali okolo Kastellholmu, sedel som už znovu na lavici, ktorú som pred časom opustil. Mrkvovočervený spolucestujúci si práve vyklepával fajku o operadlo lavice, a keď sa vzpriamil, z lona sa mu zošuchla na dlážku zápalková škatuľka a postavila sa na hranu medzi ohorkami, papierikmi od karameliek a iným haraburdím, čo sa tam nazbieralo v priebehu celodennej plavby. Starostlivo si pozapínal koženú vestu, pevne utiahol opasok a prešiel popri mne ľahkým uvoľneným krokom. Zazrel som jeho široký chrbát zmiznúť za dverami, hukot vzápätí utíchol a kapitánsky zvonec sa znovu rozdrnčal. Lunapark Tivoli sa skryl za oplotenie a propeler vkĺzol medzi polery. Pri dotyku s mólom nás trocha heglo, ale iba raz.
Kapitán, vychádzajúc z uzučkých dverí tesne pri mne, chrapľavým hlasom podotkol:
— Má sa dobre tá stará Vasa, v tomto psom počasí by ani iní nemali nič proti tomu, keby odpočívali na morskom dne.
Prikývol som a vyskočil na pevninu. Budova pokladnice propelerov dvíhala svoju rozložitú strechu medzi radmi holých líp, lemujúcich uličku Allmänna grand až k Hasselbackenu. Chlapík v kozáku s mrkvovočervenými vlasmi mal iste vrtuľu v zadku, lebo ani na chodníku, ani na ceste po ňom nebolo ani stopy.
Vykračoval som si uličkou a zastal na mieste, kde Kerstin Almarková zbadala trojicu; približne tam parkovala aj dodávka. Trojica prichádzala zľava, smerom od móla, a predsa nie z propelera, lebo na palube boli iba dvaja cestujúci, policajt a kuchár, ani z priľahlého miesta kdesi pri móle, lebo plot lunaparku siahal takmer až do výšky polerov. Nie, trojica mala pravdepodobne namierené na propeler a obrátila sa, alebo prišla sprava.
Teda sprava. Obrátil som sa k búdke na cestovné lístky a zahľadel som sa doprava. Mólo tam zabiehalo až k pozemku, ohraničenému viničom.
