SIMPSONOVÁ, DOROTHYDVA METRE POD ZEMOU
BÁBKA PRE MŔTVEHO
(Six Feet Under - Puppet For A Corpse)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Zelená knižnica
preklad Magda Žáryová
prebal a ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0099-X
beletria, román, detektívky,
360 s., slovenčina
hmotnosť: 417 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, prasknutá väzba
0,50 € - DAROVANÉ THCK
*zukol3*
V anglosaskej detektívnej literatúre sa objavuje čoraz viac autoriek, ktoré sú dôstojnými nasledovníčkami Agathy Christie alebo Dorothy L. Sayersovej. V poslednom čase sa k nim radí aj Dorothy Simpsonová, bývalá učiteľka francúzštiny a autorka niekoľkých detektívnych príbehov s ústrednou dvojicou sympatických vyšetrovateľov - inšpektorom Thanetom a seržantom Linehamom.
Románové príbehy Dorothy Simpsonovej možno označiť za „pokojné" detektívky Vychádzajú zo skutočného života, odohrávajú sa v reálnom prostredí súčasného anglického vidieka a sú zaľudnené plejádou plnokrvných malomestských postavičiek. Popri odhalení páchateľa kladie autorka dôraz na objasnenie motívov vraždy. Toto psychologizujúce pozadie prípadu je rovnako dôležité ako vecné dôkazy.
V prvom príbehu sa stretávame s vraždou nenápadnej starej dievky utláčanej panovačnou matkou. Hoci všetko nasvedčuje, že žila dvojakým životom, pravou príčinou jej smrti sú vlastne pokrivené ľudské vzťahy.
V druhom príbehu ide o zdanlivo nezmyselnú samovraždu úspešného lekára. Pri vyšetrovaní vyjdú najavo niektoré podozrivé momenty, ktoré vrhnú na prípad celkom nové svetlo.
„A čo je vás do toho, dočerta?“ zavrčal Ingram.
Dennis Ingram bol majiteľom najväčšej sprostredkovateľne práce v Sturrendene a kanceláriu mal rovnako modernú a nákladné zariadenú ako domov: hrubé pokrovce, pochromované, kožené kreslá, stolíky z dymového skla a obrazy, aké by si Thanet doma nezavesil. Podľa jeho vkusu závideniahodný bol jedine výhľad na rieku z obloka, ktorý bol široký ako stena Thanetovej obývačky.
„Máte odtiaľto utešený výhľad,“ povedal Thanet, keď prešiel cez miestnosť a zahľadel sa na širokú vodnú hladinu, pobleskujúcu v neskorom popoludňajšom slnku. Vedel, poznámka je svojou nevhodnosťou provokačná, a zámerne preto ju vyslovil. Keď sa ľudia napália, často bývajú indiskrétni. A svojou vecou si bol istý. Keď odviezol Susan, pred príchodom k Ingramovi sa zastavil v kaderníctve na Turtle Street. „Vymaľovaná blondínka“ sa otvorene priznala, že je Ingramovou milenkou - čo bolo zrejme viacej, ako bol ochotný pripustiť Ingram.
„Kašlať na utešený výhľad! Neviem, čo vás oprávňuje pchať nos do môjho súkromného života!“ So sklonenou hlavou a červenými lícami Ingram vyzeral ako rozzúrený býk chystajúci sa na útok. Jeho reakcia však bola prepiata, o tom sa nedalo pochybovať. Preto, že sa bojí, aby sa jeho manželka nedozvedela o milenke, alebo preto, že je zapletený do vraždy? To mienil Thanet vypátrať.
„Pán Ingram, môžem vás ubezpečiť, že váš súkromný život ma vôbec nezaujíma,“ spustil Thanet otráveným hlasom, „iba ak súvisí s vraždou, ktorú vyšetrujem. Nie,“ zdvihol ruku, lebo Ingram otvoril ústa a chcel ho prerušiť, „prosím, dajte mi dohovoriť. Spomínaná mladá dáma už priznala, že je vašou priateľkou. Pýtam sa len preto, aby som si to potvrdil. Ak váš vzťah nemá s prípadom nijaký súvis, ubezpečujem vás, že ma ďalej nezaujíma.“
Ingram naňho uprel prižmúrené oči. „Chcete povedať,“ vyslovil napokon, „že sa o tom moja manželka nemusí dozvedieť?“
„A načo by som jej to mal vravieť? Prirodzene, za predpokladu, že to s vraždou nemá nič spoločné, ako som povedal.“
„Ako by to mohlo spolu súvisieť?“ spýtal sa Ingram. Už sa trochu uvoľnil a oprel sa o kreslo. Chytil ceruzku a plynulým, rytmickým, podľa Thaneta navyknutým pohybom si ju spúšťal medzi prstami jednej ruky do druhej dlane.
Táto Ingramova reakcia Thaneta zaujala. Ruky bývajú zradné, ťažšie sa dajú kontrolovať ako svaly tváre. Začínalo to vyzerať, akoby v strede Ingramovho záujmu predsa len bola jeho žena.
Thanet mykol plecom. „V tomto štádiu vyšetrovania sa obzerám po Carriných známych, či na niečo neprídem. Zdanlivo nepodstatné fakty sa často ukážu ako životne dôležité.“
„No, táto informácia to nebude,“ povedal Ingram. „Je pravda, že mám istý... vzťah... k slečne Parkerovej, ale skutočne nevidím ani najvzdialenejšiu spojitosť tohto faktu so smrťou slečny Birchovej.“
„Poznali ste slečnu Birchovú a...“
„Tak ako poštár alebo smetiar,“ skočil mu do reči Ingram a uchechtol sa. „A vyšetrujete aj ich? Vážne, pán inšpektor, bližšie ako oni som sa so slečnou Birchovou nepoznal. Akurát, čo som ju občas stretol, nič viac.“
Ingram ešte vždy hovoril trochu obranne, ale to bolo celkom prirodzené. Thanet vedel, že aj nevinných stiesňujú obavy, keď ich vyšetruje polícia. Čím ďalej, tým väčšmi bol presvedčený, že Ingram hovorí pravdu.
Na druhej strane, uvažoval, keď sa viezol do kancelárie napísať denné povinné hlásenie, Ingram môže byť aj skvelý herec. Napokon, pri svojej manželke sa už naučil perfektne klamať, a ak je vinný, strach z odhalenia ho môže dostatočne podnietiť k najparádnejšiemu výkonu v živote.
