SALINGER, JEROME DAVIDDEVÄŤ POVIEDOK
(Nine Stories)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1965
edícia Zenit
preklad Jozef Kot
obálka Zdeněk Seyd
16.500 výtlačkov
61-523-65
beletria, poviedky, próza krátka,
174 s., slovenčina
hmotnosť: 174 g
mäkká väzba
PREDANÉ stav: dobrý *zukol3*
BELASÉ OBDOBIE DE DAUMIERA-SMITHA
Keby toto rozprávanie dávalo nejaký zmysel — a ešte som s ním ani nezačal - azda by som ho venoval bez ohľadu na jeho cenu, ale s prihliadnutím na to, že aspoň sčasti je trocha oplzlé, pamiatke môjho nebohého oplzlého otčima; Robert Agadganian a či Bobby mladší - ako ho každý, vrátane mňa, volal - zomrel roku 1947 na trombózu a nepochybne zanechal po sebe málo pozostalých a ešte menej trúchliacich. Bol to človek dobrodružný, nesmierne príťažlivý a šľachetný. (Keď už som mu toľko rokov pri každej príležitosti tieto pikareskné prívlastky zazlieval, aspoň teraz pokladám za životne dôležité, aby som ich tu uviedol.)
Matka a otec sa rozviedli v zime v 1928, keď som mal osem rokov, a matka sa hneď z jari vydala za Bobbyho Agadganiana. Keď o rok na Wallstreete poklesli akcie, Bobby stratil všetko, svoj i matkin kapitál a - podľa všetkého - ostal mu iba čarovný prútik. Takrečeno za jednu noc sa zo skrachovaného akcionára a znemožneného bon vivanta Bobby premenil na podnikavého, i keď trocha nekvalifikovaného odhadcu akejsi spoločnosti nezávislých amerických galérií a výtvarných múzeí. O niekoľko týždňov, začiatkom roku 1930, sa celý náš trojlístok presťahoval z New Yorku do Paríža, kde sa Bobby mohol výnosnejšie venovať svojmu novému remeslu. Mal som vtedy desať rokov a ako chladnokrvný, ba až neprirodzene ľahostajný chlapec, som veľké sťahovanie prežil, pokiaľ si na to spomínam, bez traumatického šoku. Až opätovné sťahovanie do New Yorku o deväť rokov, tri mesiace po matkinej smrti, mnou otriaslo a otriaslo strašne.
Spomínam si na pozoruhodnú príhodu, ktorá sa stala deň-dva po tom, čo sme sa s Bobbym vrátili do New Yorku. Tiesnil som sa v preplnenom autobuse na Lexingtonskej avenue a držal som sa emailovanej tyče pri vodičovom sedadle, obrátený chrbtom k chlapíkovi za mnou. Zakaždým keď sa autobus zastavil na križovatke, vodič opakoval, nám, čo sme sa tisli pri predných dverách, stručný rozkaz: „Postúpte ďalej do voza." Niektorí sme mu chceli vyhovieť. Niektorí nie. Konečne znervóznený chlapík využil červené svetlo, pohniezdil sa na sedadle a vrhol na mňa pohľad. V devätnástich rokoch som ešte nenosil klobúk a do zlovestne vyčnievajúceho čela mi padali hladké čierne, nie najčistejšie vlasy pričesané do európskeho pompadourského účesu. Obrátil sa na mňa takmer poníženým, opatrným hlasom: „Počuj, ty sopliak," povedal, „máš hrubé sklo." Azda všetko spôsobil ten „sopliak". Ani som si nedal tú námahu, aby som sa k nemu naklonil — a hovoril s ním teda aspoň tak diskrétne, aspoň tak de bon gout, ako on so mnou - a šprihol som mu po francúzsky, že je hrubý, hlúpy, neznesiteľný imbecil a že niet takých slov, ktorými by som vedel vyjadriť, ako ním opovrhujem. Nato som v povznesenej nálade postúpil do voza.
Bolo to čoraz horšie. Keď som raz popoludní, tuším týždeň po tejto príhode, vyšiel z hotela Ritz, kde sme sa s Bobbym na neurčito ubytovali, pozdalo sa mi, že ktosi odskrutkoval zo všetkých newyorských autobusov sedadlá a postavil ich na ulicu, kde sa v plnom prúde odohráva príšerná hra na stoličky. Hádam by som sa bol ku hre aj pripojil, keby mi bola manhattanská cirkev udelila zvláštny dišpenz, ktorý by mi zaručoval, že kým sa neusadím, ostatní hráči úctivo postoja. No keď som zistil, že v nič podobného nemôžem dúfať, rozhodol som sa konať bez okľúk. Modlil som sa, aby sa mesto vyčistilo od ľudí, aby mi bolo dožičené byť sám - s á m: to je jediná newyorská modlitba, ktorá sotvakedy minie adresáta alebo uviazne v kanáloch, a predsa sa nič, čoho som sa dotkol, nezmenilo na skutočnú osamelosť.
