BALLEK, LADISLAVPOMOCNÍK
(Kniha o Palánku)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (546)
prebal Kamila Štanclová
3. vydanie, 9.000 výtlačkov
13-72-081-86
beletria, román
408 s., slovenčina
hmotnosť: 534 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
1,90 €
*zukol3* in **S4**
Ballekov román nás uvádza do kraja na juhu Slovenska, do končín, ktoré si v porovnaní s inými naša literatúra doteraz menej všímala. Je to krajina neopakovateľná a zvláštna, a to nielen prírodou, ktorú vnímame akoby cez prizmu jej dlhých letných mesiacov, ale aj bohatou históriou, určenou polohou tohto kraja na križovatke dejinných udalostí, a najmä ľuďmi a ich zložitými vzťahmi, podmienenými okrem iného aj národnostným zložením jeho dediniek a malých miest. Jedno z nich — autor ho nazval Palánkom — sa stalo hrdinom románu Pomocník, médiom, ktoré určilo dramatické, spoločenské i ľúbostné osudy hlavných hrdinov, postáv, v ktorých príbehu sa verne odráža jeden z hlavných problémov povojnových čias — doznievanie starého spôsobu života s jeho túžbou po majetku, moci a peniazoch, ktorá ničí najkrajšie ľudské hodnoty. Pohľad na tento zanikajúci svet sa vyznačuje istou lyrickou nostalgiou, ale aj vedomím, že namiesto neho musí prísť nový, spravodlivejšie usporiadaný. Ballekov pozoruhodný, čitateľsky veľmi atraktívny román bol poctený viacerými cenami a máme v živej pamäti aj jeho vydarené divadelné, filmové a televízne spracovania.
Vyčkával pred bránou, tisol sa za roh domu, ale ani tak neunikol mocným nárazom štiplavého novembrového vetra. Striasalo ho od zimy, darmo sa potúžil slivovicou a obliekol sa do kožúška, každý nápor vetra cítil až v kostiach. Bol nevyspatý a hladný. Zajedol si v kuchyni iba kúsok chleba, aj to len preto, aby si mohol zafajčiť; sľuboval si, že sa naje s furmanmi. Spal necelé tri hodiny, vrátil sa čosi pred polnocou. Celú včerajšiu nedeľu trávil vo vile. Od rána kúril v peciach a strážil železné koše s horiacim koksom. Sušil vylíčené steny, vyhriaty zavše postával aj v prievane, a tak pravdepodobne nachladol.
Pravú ruku si zohrieval cigaretou, v druhej, v rukavici, držal rozsvietený petrolejový lampáš. Vyzeral do tmy a načúval. Hrkot vozov čakal z dolného konca Obchodnej ulice, od rieky, popri ktorej viedla hradská z mesta smerom na juhovýchod, na najbohatší vidiek. Nezačul nič, od vody sa valila biela, hustá hmla, vietor ju vháňal do ulíc aj s prachom a pieskom. Na mieste, kam dopadalo svetlo lampáša, bolo vidieť drobné a rýchlo sa preskupujúce prúdiky jemného riečneho piesku. Šušťali a tiekli po roh banky, vŕšili sa na kôpky. Svetelnou škvrnou preletelo zavše aj lístie, suché a stvrdnuté ako škrupinky orecha, a ak sa doň dostali väčšie zrnká piesku, pri bláznivom lete po kamenných kockách chodníka zlovestne štrkotalo.
Nahlas vyriekol: „Zlá noc... a tma ani v rohu.“
Zaodŕhal a potom sa pokúšal odpľuť si, ale nemal čo.
Furmani sa prisľúbili na štvrtú hodinu. Až na štvrtú, ale kedyže sa dalo veriť furmanom? Mohli sa tu zjaviť aj prv. A on si neželal, aby mu tu takto zavčasu trepali na bránu. Furman, myslel si, móres nemá, aj do domu sa dobýja ako do konice. Vyšiel oproti von. Stál nehybne. Zobďaleč pripomínal osvetlenú sochu.
Vozy dohrkotali čosi pred štvrtou, osvetlené žltkastým svetlom vozových lampášov, ktoré pohojdával vietor. Riečan ich začul už z väčšej diaľky, prednému páru hrkali na postrojoch rolničky, akoby ťahal sane, no sneh ani nechyrovať, iba čo ho klamlivo veštil neskorý mesiac a ťažké olovené mračná na nebi.
Hustá tma, prudký vietor, rolničky, hrkot okovaných kolies, cvengot podkov, žltkasté mihotavé svetlá... Riečanovi sa zdalo, že mu je z toho všetkého akosi ťažko. Akoby to videl kdesi celkom inde a velmi dávno. Chvíľu sa mu v mysli plietli staré obrazy a útržky dávnych rozhovorov, akési cudzie, a zároveň blízke tváre: otca, matky, súrodencov. Trvalo to iba chvíľu, vzápätí precitol v chlade skorého novembrového rána.
Dvaja gazdovia v čiernych baraniciach a krojoch, územčistí chlapi a fúziskami (prvý, mladší, prišiel s paholkom, ten druhý so synom), zhodili so seba hune, zoskočili z vozov, mlčky sa povystierali a prišli podať mäsiarovi ruku. Razila z nich slivovica; nevyzerali uzimene. Nato pozoskakovali z vozov aj ich pomocníci, huňami pozakrývali kone a založili im vrecká s obrokom.
Riečan otvoril bránu a počastoval všetkých klobásou a slivovicou. Kým jedli a zapíjali, prehodili pár slov o zime a ceste. Všetci pochádzali z Pustého Poľa, z čisto slovenskej dediny trochu severnejšie od hraníc, široko-ďaleko preslávenej ovocnými sadmi a pálenicami. Aj tu v meste sa s uznaním vyjadrovali ľudia o ich pustopoľskej slivovici, jablčkovici alebo sladkej hruškovici. Okrem toho Pustopoľčania vozili do Palánk u drevo, zdravé agátové polená, a všetci chlapi odtiaľ mali povesť ľudí, ktorých nemožno oblafnúť a je nebezpečné do nich zapárať. Mali dobré kone, zdravý statok, z ich obce pochádzalo najviac olejkárov a v Palánku sa uchytili aj traja veľmi zruční krajčíri. Palánčania sa všetkým vidiečanom bez rozdielu strašne radi vysmievali, ale Pustopoľčanov sa im neveľmi chcelo obracať na posmech. Boli drsní, posmech nezniesli, dotieravca a posmešníka raz-dva šľahli bičom. Neochraňovala ich len povesť olejkárov, ale aj ich vážnosť. Veď si tu na pomedzí od vekov čosi vytrpeli. Až do týchto dní sa zachovali ich majstrovsky vybudované a zamaskované rodinné úkryty z tureckých čias.
