KUTERNICKIJ, ANDREJVSTUP DO STAVU MANŽELSKÉHO
(Sočetanije brakom)
Tatran, Bratislava, 1990
edícia LUK (141)
preklad Silvia Semaková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 5.200 výtlačkov
ISBN 80-222-0129-4
beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný
1,00 €
*zukol3* in *085*
Dej románu sa odohráva prakticky v jeden deň — vo svadobný deň Violetty, dcéry bývalého prokurátora Tichona Žuravľova. Udalosti slávnostného dňa sa prelínajú s Tichonovými spomienkami na prežité roky. Čitateľ sa takto oboznámi s dramatickými životnými osudmi spočiatku úspešného, ale napokon v podstate skrachovaného kariéristu.
Ani Žuravľovov osobný život nie je veľmi úspešný. Milovanú dcéru zviedol bezcharakterný, nezodpovedný mládenec a ona čaká v osemnástich rokoch dieťa. Tichon rieši situáciu po svojom: chlapca prinúti oženiť sa s Violettou, no zároveň si želá, aby manželstvo čím skôr stroskotalo. Jediný zmysel života vidí v tom, že mladí sa rozvedú a dcéra sa zase vráti pod ochranné rodičovské krídla.
Kuternickij čitateľsky príťažlivým spôsobom poukazuje na mnohé nešváry v súčasnej sovietskej spoločnosti a upozorňuje, že ich nemožno tolerovať.
10
Nie je na zemeguli miesto, kde by počasie bolo také premenlivé a malo takú moc nad náladou človeka, ako je Leningrad. Nasledujúce ráno sa začalo vytrvalým dažďom, čo prenikal až na kožu, monotónne padajúc z nízkej hmly, nasýtenej spáleninou a benzínovými výparmi. Ktovieprečo práve tento ranný dážď Tichon znenávidel najväčšmi na svete a neskôr ho obviňoval zo všetkých svojich neúspechov ako poverčivý chodec, keď sa dostane do nešťastia, preklína čiernu mačku, ktorá mu krátko predtým prebehla cez cestu.
Tichonovi sa od prvých dní v novom leningradskom živote nedarilo. Predovšetkým pochopil, vybadal, že je kolegom nesympatický. Ani nestihol urobiť skok dopredu, pretože vycítil túto antipatiu od prvej chvíle.
Nezapáčil sa ani tým, od ktorých v budúcnosti závisela jeho kariéra a ktorým by sa mal zapáčiť. Vlastne, tí mu nedali najavo, že sa im nezapáčil, ale ani ho nijako nevyčlenili spomedzi ostatných, nevítali ho s otvorenou náručou, nič nesľubovali. Akokoľvek, nik tu neráčil vidieť v ňom človeka výnimočného, predurčeného na veľké činy.
Bol rodený Leningradčan, ale keďže prišiel z Archangeľska, tvrdohlavo ho pokladali za zadubenca a obmedzeného úradnička a usilovali sa mu pod akoukoľvek zámienkou ukázať, že pre nich, ľudí z veľkomesta, je obyčajný vidiečan.
A predsa len nijako nemohol pochopiť, čím sa im vlastne znepáčil — dostal tie najlichotivejšie odporúčania, mal vojnové vyznamenania, mal skúsenosti, napokon aj oblek na jeho pevnom svalnatom tele sedel ako uliaty, košeľu mal vždy čistú a naškrobenú, topánky vyleštené, netáral, do nikoho nezapáral, nikomu nezavadzal, a predsa...
Dom pri prachárni, kde býval po vojne, keď študoval právo, zbúrali, rozširovali pozemok pre novú výstavbu. Tichon sa vracal z Archangeľska presvedčený, že v jeho terajšom postavení dostane pekný samostatný byt a že len zo začiatku niekoľko mesiacov bude musieť bývať v byte so spoločným príslušenstvom. Pokladal to za akési dočasné, chvíľkové, cestovné trampoty.
Avšak ani v bytovej otázke ho nepotešili, neurčili nijaký konkrétny dátum, ani nespomenuli, že jeho bývanie je len dočasné, neospravedlnili sa, že mu nemôžu vyhovieť ihneď, ako by sa patrilo. Ubytovanie, ktoré mu poskytli, bolo otrasné: úzka izba o rozlohe dvadsať metrov štvorcových v obrovskom spoločnom byte v jednom zo starých činžiakov na brehu Obtokového kanála.
Už od mladi Tichon dobre poznal bývanie v spoločných bytoch, a preto ho nedesilo tak, ako spočiatku manželku, ale tento spoločný byt na Obtokovom kanáli bol mimoriadne odporný. Je však možné, že zhnusenie nad ním Tichon pocítil tak prenikavo preto, že v posledných rokoch býval v Archangeľsku v priestrannom samostatnom byte. Toto bola akási ohavná smradľavá diera, vyhĺbená do kamenného brucha obrovského domu a, ako sa neskôr ukázalo, vytápaná každú jar snehom, čo sa topil na streche. Nájomnici neboli o nič lepší — hluchá osemdesiatročná starena s drobnou zvráskavenou zlostnou tváričkou, špicatým nosom a tvrdými šedivými chlpmi na brade; alkoholik, ktorý močil vedľa záchodovej misy, zavše rovno v predsieni; osamelá pracovníčka tlačiarne, zamlknutá, urážlivá, vždy v zamastenom župane; šatniar z kúpeľov — bezvýznamný typ. čo v noci sem-tam niečo ukradol z cudzích hrncov. Jedinou svetlou stránkou tu bola rodina inžiniera z Projektového ústavu priemyselného staviteľstva. Bývali piati v jednej izbe, predelenej španielskou stenou na šestnástich metroch štvorcových; inžinier s manželkou a ich tri deti...
Tichon mal veľa peňazí, dohromady asi sedemdesiatpäť-tisíc rubľov. Zväčša to boli Krokijove úspory, niečo pridal Tichon vlastným úsilím, solídnu čiastku predstavovali peniaze z predaja nábytku a ostatných vecí, ktoré si Tichon nechcel vziať so sebou do nového leningradského života. Avšak ani vlastné peniaze zatiaľ nemohol utrácať, hanbil sa. pretože najbližší kolegovia v tom čase toľké peniaze nemali.
Cestovať do zamestnania na prokuratúru Tichon musel s prestupovaním — polovicu cesty šiel električkou, druhú
