HAILEY, ARTHURPENIAZE
(The Moneychangers)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Retro
preklad Gabriela Hanáková
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 90.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0230-5
beletria, román,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 422 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
0,90 € PREDANÉ
*zukol3*
Arthur Hailey, známy autor takých bestsellerov, ako je Hotel, Letisko, Kolesá alebo najnovšie Liek, čerpá námety svojich románov z atraktívneho sveta amerického podnikania. Či už ide o prostredie hotelov, zákulisie leteckých spoločností, oblasť automobilového alebo farmaceutického priemyslu, Hailey všade zaujme ako skúsený rozprávač detailne zasvätený do danej problematiky. Popri obdivuhodnom svete vyspelej techniky vie aj v širšom zábere vykresliť pracovné a súkromné problémy ľudí z najrozličnejších vrstiev americkej spoločnosti.
V románe Peniaze dostáva čitateľ zriedkavú príležitosť nahliadnuť do tajov amerického finančníctva. Autor na osudoch obyčajných ľudí, ale aj vysokopostavených zamestnancov poprednej newyorskej banky ilustruje, ako vplývajú peniaze na život a charakter ľudí - zatiaľ čo jedným slúžia ako prostriedok, aby sa bezohľadne vyšvihli hore a zničili iných, ďalší sa zo všetkých síl a nezištne usilujú udržať dobré meno banky a nestratiť dôveru vkladateľov.
V zozname zamestnancov hlavnej pobočky, uloženom pre každý prípad v bezpečnostnom oddelení, Nolan Wainwright si našiel domácu adresu aj telefónne číslo Milesa Eastina. Adresu aj číslo si zapísal.
Spoznal adresu. Bola v obytnej štvrti, kde žili ľudia s priemerným príjmom, asi tri kilometre od centra. Pri adrese bola poznámka: Byt 2G.
Bezpečnostný šéf vyšiel z hlavnej správy a z telefónnej búdky na Rosselliho námestí zavolal do Eastinovho bytu, počul vyzváňať telefón, ale nik nedvíhal slúchadlo. Toľko vedel, že Miles Eastin je starý mládenec. Dúfal len, že aj žije sám.
Keby niekto zdvihol telefón, Wainwright by sa ospravedlnil, že si zmýlil číslo a zmenil by plán. Ale takto sa pobral po svoje auto do podzemnej garáže vo vežiaku.
Otvoril kufor auta, vybral z neho úzke jelenicové puzdro a vložil si ho do vnútorného vrecka. Potom nasadol a vyrazil cez mesto.
Nolan Wainwright kráčal k obytnému domu nedbanlivo, ale vnímal každú podrobnosť. Dvojposchodová stavba, asi štyridsaťročná, očividne neudržiavaná, môže tu byť asi dvadsaťpäť bytov, odhadol. Vrátnika nenašiel. Dnu vo vestibule videl rad poštových schránok a cengáčov. Z ulice viedli do haly dvojité sklené dvere, za nimi boli ďalšie, pevnejšie, zrejme zamknuté.
Bolo pol jedenástej. Premávka na ulici bola slabá. Iných chodcov nablízku nebolo. Vošiel.
Hneď pri poštových schránkach boli tri rady cengáčov a domáci telefón. Wainwright našiel meno Eastin a stlačil prislúchjúci cengáč. Ako očakával, nikto sa neohlásil.
Predpokladal, že 2G označuje prvé poschodie, preto náhodne vybral cengáč s číslom 3 a stlačil ho. V domácom telefóne zachrčal mužský hlas: „Hej, kto je to?“
Meno pri cengáči bolo Appleby.
„Poštár,“ povedal Wainwright. „Telegram pre pána Applebyho.“
„Okej, prineste ho.“
Za ťažkými vnútornými dverami sa ozval bzučiak a cvakla zámka. Wainwright otvoril dvere a rýchlo vošiel.
Priamo pred ním bol výťah, ale nevšímal si ho. Vpravo zbadal schodište a berúc po dva schody odrazu vybehol na prvé poschodie.
Cestou hore rozmýšľal, akí sú ľudia vo všeobecnosti zarážajúco ľahkoverní. Dúfal, že Appleby, nech je kto chce, nebude pridlho čakať na telegram. V tento večer sa pánu Applebymu nič vážne nestane, len bude možno prekvapený, možno napätý, ale mohol pochodiť oveľa horšie. Nájomníci, hoci ich opätovne vystríhajú, naďalej sa správajú navlas rovnako v každom dome. Pravda, Applebymu sa to možno zdá podozrivé a zburcuje políciu, ale o tom Wainwright pochyboval. O niekoľko minút mu už na tom beztak nebude záležať.
Byt 2G bol takmer na konci chodby prvého poschodia a zámka bola jednoduchá. Wainwright vyskúšal zopár jemných nástrojov z jelenicového puzdra, čo si vložil do vrecka, a na štvrtý pokus sa cylinder v zámke otočil. Dvere sa otvorili, Wainwright vošiel a zavrel za sebou.
Počkal, kým sa mu zrak prispôsobil tme, potom prešiel k oknu a zatiahol závesy. Našiel vypínač a zažal svetlo.
Byt bol malý, určený pre jedného; bola to vlastne jediná, priečkami rozdelená miestnosť. V obývaco-jedálenskom priestore stála pohovka, kreslo, stolík a prenosný televízor, za deliacou priečkou posteľ; kuchynka mala skladacie dvere s vyklápacími doskami. Wainwright otvoril ďalšie dvoje dvere, za jednými bola kúpeľňa, za druhými uskladňovací priestor. Byt bol vyriadený a čistý. Niekoľko políc s knihami a zopár zarámovaných reprodukcií mu dodávalo osobitosť.
Wainwright nestrácal čas, hneď sa pustil do systematickej, dôkladnej prehliadky.
Pri práci sa pokúšal potlačiť výčitky svedomia, že sa dnes večer dopúšťa protizákonných činov. Celkom sa mu to nedarilo, uvedomoval si, že všetko, čo doteraz podnikol, je v protiklade s jeho morálnymi kritériami, poprením vlastnej viery v zákon a poriadok. Ale poháňal ho hnev. Hnev a vedomie osobnej porážky, čo ho tiesnilo štyri dni.
I v tejto chvíli sa mučivo jasne pamätal na mlčanlivú.
