BRONTE, CHARLOTTEPROFESOR
(The Professor)
Práca, Bratislava, 1992
edícia Triumf (2/92)
preklad a doslov Mária Klenková
verše prebásnila Jana Kantorová-Báliková
obálka Dušan Felix, Karol Rosmány
1. vydanie
ISBN 80-7094-194-4
beletria, román,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 319 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
*zukol3* in *H-2-8*
Charlotte Bronteová sa preslávila románom Jana Eyrová, v ktorom zobrazila neľahké osudy mladej ženy túžiacej po láske a plnohodnotnom živote. Autorka sa počas štúdií v Bruseli romanticky zaľúbila do svojho učiteľa literatúry. Rodinné problémy ju však prinútili vrátiť sa do Anglicka. Svoje zážitky, pocity a myšlienky stvárnila v čiastočne autobiografickom románe Profesor, ktorý je jej literárnou prvotinou. Hlavný hrdina William Crimsworth, nemajetný absolvent súkromnej školy, sa po trpkých skúsenostiach s bohatými aristokratickými príbuznými vlastným úsilím presadzuje v cudzom svete. V Belgicku spoznáva nielen nové prostredie, ale ako profesor v dievčenskom penzionáte aj tajomný svet žien. Tu sa zaľúbi do svojej žiačky Frances Evans Henriovej. Ich spletité osudy nás privedú až po splnenie ich najkrajších túžob. William úspešne pôsobí ako profesor a Frances vedie dievčenskú školu. Spolu vychovávajú jediného syna Viktora, ktorý je najväčšou pýchou a radosťou ich života. Charlotte Bronteová nás v tomto nevšednom románe presviedča o neopakovateľnej schopnosti vytvoriť emocionálne náramne bohatý svet hlavných postáv na pozadí plytkých vzťahov okolia. Tu sa najviac dozvedáme o skutočných autorkiných názoroch na vtedajšiu spoločnosť, konvencie, duševný a citový život. Daktoré z nich nás prekvapia, azda aj šokujú. Veríme, že tento pútavý román zaujme nielen obdivovateľov spisovateľkinho umenia, ale aj široký okruh milovníkov dobrej literatúry. Román vychádza v slovenskom preklade po prvý raz. Doteraz nebol preložený ani do češtiny.
Bol si, milý čitateľ, niekedy v Belgicku? Poznáš tú krajinu? Vryla sa ti jej tvár do pamäti tak ako mne?
Tri - nie, štyri obrazy zdobia komôrku, v ktorej prechovávam svoje spomienky. Prvý je Eton. Všetko na tomto obraze je vzdialené, stráca sa v perspektíve, dominujú však svieže farby, jarná zeleň a azúrová obloha posiata blyšťavými búrkovými mrakmi; lebo moje detstvo, to nebol iba samý jas, hrejivé lúče slnka sa neraz rozplynuli v chladných chmárach. Na druhom je X; ozrutný obraz, ufúľané popraskané plátno; žltkasté začadené nebo, niet slnka, blankytu; ohyzdné štvrte, zaprášená zeleň - bezútešný kraj.
Tretí - to je Belgicko; pri ňom sa na chvíľu pristavím. Štvrtý obraz je ešte zahalený, možno ho čoskoro odkryjem, možno aj nie, ešte uvidím, ako sa veci vyvinú. Nateraz však rozhodne musí zostať nedotknutý. Belgicko! Aký len strohý, málo poetický názov. A predsa, keď ho začujem, lahodne mi znie v ušiach i v srdci, niet pre mňa ľubozvučnejšieho slova, nevyrovná sa mu nič, ani zhluk zvonivých slabík. Belgicko! Znovu a znovu si šepkám to slovo v polnočnej samote. Burcuje moju minulosť ako výzva na vzkriesenie; z odkrytých hrobov vstávajú mŕtvi - telesné schránky, nejedna obklopená svätožiarou, a s nimi oživené myšlienky, city a spomienky. Pohľadom vpíjam nejasné postavy, usilujem sa ich rozpoznať, no zvuk, čo ich prebudil, zamiera v diaľke a oni do jednej miznú ako hmlistý opar, klesajú do hrobov, pod kameň pomníkov, pohlcuje ich hlina. Zbohom, priezračné vidiny!
A toto je Belgicko, milý čitateľ. Len sa pozri! Nevrav mi, že sa ti jeho scenéria vidí fádna či nevýrazná. Mne sa veru taká nevidela. V to príjemné februárové ráno, keď som sa vydal z Oostende do Bruselu, mi nič na svete nepripadalo fádne. Napĺňal ma prenikavý pocit radosti, priam som sa rozplýval od šťastia. Zdravie mi slúžilo, bol som mladý; rozkoš som ešte nepoznal, ešte ma nezdrapila do svojich nenásytných pazúrov. Prvý raz v živote som sa opájal slobodou, jej úsmev i objatie ma prebúdzali k životu ako slnečné lúče so sviežim vánkom. Cítil som sa ako pocestný, čo za úsvitu stúpa strmým kopcom s nezlomnou vierou, že sa mu z jeho vrcholu naskytne očarujúci pohľad na východ slnka. Čo už na tom záleží, že chodník je zradne úzky a samá skala? On to nevníma, hľadí len nahor, na vrchol, za ktorým sa už zapaľujú zore, zlatisté zore, a pevne kráča za svojím cieľom. Vie, že zastane slnku zoči-voči, že žeravá guľa sa už-už vyhupne nad východný horizont, že posol vetrík, čo mu hladká líca, rozhrnie striebristé periny oblakov a širokým priezračným pásom azúrovej oblohy uvedie na trón vládcu nebies. Vedel som, že ma čaká ťažká, úmorná cesta, no plný energie, živený nádejou, čo ako neurčitou, som si nepripúšťal jej útrapy. Stúpal som nahol v rannom prítmí tŕním a zradným kamením, nehľadiac na škrabance a úskalia. Opojený žiarivou vidinou nebeskej klenby som vnímal iba onen zružovený vrcholec.
Cestou dostavníkom (v tých časoch ešte nebolo železníc) som sa podchvíľou s pôžitkom vykláňal z okienka. A aký výhľad sa mi naskytol? Hneď ho verne opíšem. Zelené močiare zarastené tŕstím; žírne nížiny rozparcelované na neveľké plochy, čo vyzerali skôr ako zväčšeniny záhonov: úhľadné pásy lesa tiahnuce sa až za obzor: úzke kanály hadiace sa popri cestách; maľované flámske chalupy, ale i staré chajdy; sivé smutné nebo, mokrá hradská, mokré polia, mokré strechy domov. Celou cestou som nevidel nič krásne ani malebné, a predsa mi všetko navôkol pripadalo nevšedne krásne a malebné. Dlhotrvajúce dažde rozmočili každú piaď zeme, a hoci bolo cez deň jasno, navečer sa obloha opäť zatiahla, a keď sa v diaľke zamihotali svetlá Bruselu, krajinu už bičoval prudký dážď. Tej noci som z mesta veľa nevidel. V lejaku som vystúpil z dostavníka, nasadol do drožky a zaviezol sa až k hotelu, ktorý mi poradil jeden spolucestujúci. Ubytoval som sa, navečeral a po jedle som sa hneď pobral do postele a spal som tvrdým spánkom pútnika.
Odpočinutý a osviežený som sa prebudil do bieleho dňa s nepríjemným pocitom, že som zaspal a prídem neskoro do práce. Chvíľkovú skľúčenosť otroka však vzápätí zahnal oživený povznášajúci pocit slobody; uvedomil som si, že nie som v X, náhlivo som odhrnul biely záves a rozhliadol sa po elegantnom apartmáne. Ako veľmi sa len líšil od ošumelej, aj keď nie nepohodlnej izbice solídneho londýnskeho hostinca,
