BARGUM, JOHANSÚKROMNÝ DETEKTÍV
(Den privata detektiven)
Smena, Bratislava, 1983
edícia Labyrint (102)
preklad Teodora Handzová
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 35.700 výtlačkov
73-084-83
beletria, román, detektívky,
134 s., slovenčina
hmotnosť: 219 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,50 € *barpe*belx-fin-dete*
Johan Bargum (nar. r. 1943) patrí k popredným predstaviteľom strednej generácie fínskych spisovateľov, píšúcich po švédsky.
Bargum sa nešpecializuje len na detektívny žáner. Vo svojom debute — zbierke poviedok Čierno-biele (1965), ako aj v nasledujúcich románoch z tohto obdobia Piaty advent (1967), Fínska ruleta (1971) sa kriticky vyrovnáva s prostredím po švédsky hovoriacich „horných desaťtisíc“, z ktorého sám pochádza. Neskôr si úspech získali i jeho divadelné, televízne a rozhlasové hry. Podľa jeho románu Tmavá komora bol vo Švédsku roku 1979 nakrútený film Kristofferov dom.
Kniha Súkromný detektív, ktorá vychádza u nás po prvý raz, dostala roku 1981 vydavateľskú cenu. Nemožno ju zaradiť medzi klasické detektívne príbehy, i keď protagonistom je tu bývalý policajt, teraz súkromný detektív, ktorý za príslušný poplatok vykonáva „stopovateľské“ a „dozorné“ služby. Zároveň je však otcom dospievajúcej dcéry, a práve o nej nič nevie, ju nevie ustrážiť a ich mlčanlivé nedorozumenia a neschopnosť komunikácie prerastajú až do tragického vyvrcholenia. .. Na jednej strane otec — súkromný detektív, na druhej strane dcéra Eva a jej priateľ Lenny, ktorí sa pod vplyvom neblahých rodinných a sociálnych pomerov dostávajú na šikmú plochu.
Autor navodzuje napínavú atmosféru i štýlom rozprávania — filmovou technikou prestrihu, kombináciou živých dialógov so snami a predstavami. Na reálnom pozadí fínskeho veľkomesta a jeho sociálnych protikladov podáva presvedčivý obraz života svojich hrdinov.
Koľko ráz sa Lenny na ňu spytoval, koľko ráz ju Lenny prosil, aby mu ju ukázala, až napokon stratila nervy, vari si nemyslí, že ho klame? Ale ak by to bola pravda, že dakto vybral tých päť stovák, musel si potom myslieť...
Priložila si hlavu k betónovej stene. Na čele pocítila jej chlad a tvrdosť. Zopár ráz buchla hlavou do steny (zrejme by sa nedalo vziať si život tak, že by vrážala hlavou dostatočne silno a dostatočne dlho do betónovej steny).
Na čele mal sinku, peru mal rozbitú a celé telo ho bolelo od povrazu. Nebolo ľahké dostať ho dolu, uzly boli zviazané prisilno a vetva, na ktorej visel, bola priveľmi hrubá, aby ju vládala zlomiť. Povraz bol však starý a prehnitý, a keďže nevisel tak vysoko, že by naň nedosiahla tesne nad jeho hlavou (Lenny bol skoro taký nízky ako jej otec), urobila jediné, čo jej prišlo na um: chytila sa povrazu obidvoma rukami a zavesila sa naň celou váhou.
Vlastne aj toto bolo trochu smiešne.
Povraz naostatok povolil a, prirodzene, zosypali sa obidvaja, jeden na druhého, prvý raz zacítila na sebe váhu jeho drobného kostnatého tela.
Chudák, ako mu krvácala tá pera. Celkom jej zašpinil kabát, hoci na tom nezáležalo, kabát bol starý, obnosený a tmavý, takže to ani nebolo vidieť.
Otec mal nočnú službu, mohla teda Lennyho vziať so sebou domov. Napustila mu vodu do vane. Vyčistila mu ranu. Zatiaľ čo ležal vo vani, vyprala mu oblečenie. Musel si požičať otcov kúpací plášť a košeľu.
Vystrihali mu celé chumáče vlasov. Pokúsila sa vyrovnať mu to, ako to len šlo, mala s tým isté skúsenosti, lebo otec každý druhý týždeň chcel, aby mu vystrihala krk, smiešne, keď nemal takmer vôbec nijaké vlasy. Lennyho vlasy však boli dlhé a vlnisté a ťažko sa s nimi dalo poradiť. Napokon si vzala hrniec, položila mu ho na hlavu a ostrihala ho okolo okrajov.
A rozprával o Amerike. Už si začal odkladať peniaze. Nosil ich v podšívke saka, to však nebolo najlepšie miesto. Tali sa ho teda spýtala, či by sa mu o ne nemohla postarať. Zamkla by ich do zásuvky svojho písacieho stola a držala by mu ich tam v úschove. Neodpovedal však, namiesto toho začal hovoriť o svojom otcovi. Jeho otec žije v Amerike. Jeho otec mu pomôže, tým si je istý. Má v úmysle napísať otcovi. Problém je iba v tom, že mu nemôže udať spiatočnú adresu, lebo každú chvíľu býva niekde inde. Okrem toho nevie, či otec už nezabudol materčinu. A Lenny mu nevie napísať po anglicky, ešte nie.
Sedel tam v ockovom župane, s hrncom na hlave a vyzeral ustarostene. Chcela mu pomôcť. Vedela, že mu musí pomôcť. Zrazu bola šťastná, prvý raz po viacerých rokoch. Akoby sa bola čohosi zbavila. Zrazu tu bolo dačo, čo bolo treba urobiť, čím sa mohla zaoberať.
Zmocnila sa jej horlivosť. Ponáhľala sa po papier a pero a po starý anglický slovník, ktorý zavše používal otec, keď čítal o tých svojich večných vojnách. Sadli si spolu, listovali v slovníku, obidvoch sa zmocnila horlivosť. Father, napísala, we vill to Amerika, ani si to nevšimla, kým sa jej Lenny nespýtal:
— Prečo si napísala my?
— Pomýlila som sa, — odvetila a vytiahla nový papier.
— Nechaj to tak, — prikázal jej Lenny.
Znovu vyliezla na pričňu. Obzrela sa okolo. Akoby sa cela bola zmenšila, keď sa premiestnila hore, celkom tak si predstavovala, že to vyzerá, keď pozriete dolu z lietadla, ktoré vzlieta.
