DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJ PETROVIČSÁM VOJAK V POLI
(I odin v pole voin)
I. diel
Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1965
preklad Ružena Jamrichová
IV. opravené vydanie, 73.000 výtlačkov
prebal Emil Bačík
75-010-65
beletria, román, vojna, literatúra ukrajinská
554 s., slovenčina
hmotnosť: 607 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ohnutý
1,00 € - DAROVANÉ THCK *zukol3*
Plamene druhej svetovej vojny blčali po pevninách i moriach, keď na arénu hitlerovského štábu vstupuje barón von Goldring. Mladý, tmavovlasý, driečny, s modrými očami, protekčné dieťa vysokého dôstojníka, odvážny, úspešný - ideál naozajstného germánskeho hrdinu. Ba dokonca vrtkavá vojnová Šťastena mu ostáva verná, oddane ho sprevádza po rôznych frontoch celej Európy, drží nad ním ochrannú ruku v najfantastickejších dobrodružstvách a nebezpečenstvách v Taliansku i Francúzsku, diskrétne odchyľuje clonu nad zákulisím fašistickej vojny.., Kto je vlastne tento záhadný Goldring? Čitateľ nepusti knihu z rúk, kým sa nedozvie o osudoch a príbehoch mladého sovietskeho zpravodajského dôstojníka, ktorý sa dal na najťažšiu prácu - na účinkovanie v nepriateľskom zázemí. Telesne i duševne dokonale pripravený, disciplinovaný a ostražitý, preniká k najdôvernejším zdrojom zpráv a informácii, a zachraňuje takto tisíce životov svojich rodákov ako aj mnohých čestných ľudí, bojujúcich proti zvrhlej hitlerovskej vojnovej mašinérii.
V populárnom špionážno-dobrodružnom románe „Sám vojak v poli", ktorého I. diel u nás vychádza po štvrtý raz, čitateľ má možnosť znovu si pripomenúť časy, keď neochvejnosť, húževnatosť a láska k vlasti pomáhali sovietskym ľuďom oslobodiť svet od hrôz a ohavnosti fašizmu.
KUBISOVA PASCA
Spomedzi všetkých domov v dedine bola najsúcejšia nemocnica, preto slúžila dvojakému účelu. Vo dne tam obedovali dôstojníci, a vtedy sa v najväčšej sieni porozostavovali stoly do tvaru písmena „T“. Za stolmi, ktoré predstavovali kratšiu čiastku písmena, sedeli najvyššie šarže. A ďalej si dôstojníci posadali podľa toho, v akých osobných vzťahoch boli k veliteľstvu, a podľa hodnosti. Večer však nezachovávali subordináciu. Vtedy stoly stáli voľne, dva a dva, alebo každý osve, podľa toho, či dôstojníci popíjali koňak, alebo kartovali. A večer obzvlášť ostro bolo cítiť zápach po medikamentoch a dezinfekčných prostriedkoch, ktorý sa nijako nedal odstrániť, čo ako škriabali steny a umývali dlážky. Zápach pridával akúsi trpkú príchuť aj vínu aj škriepkam, ktoré sa strhli pri pijatike.
Ostrý zápach dnes mimoriadne dráždil kapitána Paula Kubisa. Nevedno prečo, vzbudzoval v ňom spomienky na maličkú čakáreň na pohraničnej talianskej stanici, odkiaľ na vyzvanie svojho strýka generála odcestoval do Nemecka. Spomienky sa mu vynorili vari preto, že aj v čakárni zapáchali dezinfekčné prostriedky a že ho obchádzala nevoľnosť. Veď celkove sa vtedy cítil velmi zle. Dva roky bol študoval v Ríme, chystal sa na duchovnú kariéru, a tu ho odrazu zachytila vojna. Namiesto duchovnej hodnosti čakala ho práca v oddiele agentúrneho zpravodajstva. Pravda, Paul neľutuje, že zhodil sutanu. Vojenská uniforma mu neúrekom pristane. Čierny golierik na uniforme sa utešene odráža od bledej tváre a oči sa potom zdajú ešte hlbšie. Ba slečna Klára povedala o nich, že sú akési záhadné. Ale aj tak mu je žiaľ za rokmi, ktoré prežil v Ríme. Vtedy ešte veril v svoje vyššie poslanie a všeličo ho hlboko vzrušovalo. Rád by ešte aspoň raz precítil všetky tie pocity očakávania, neistoty, nadšenia. Ale ako otupeli odvtedy všetky city! Teraz sa vzrušuje, iba keď odkrýva prvú kartu pri hre.
Paul Kubis sa obzerá po sieni, hľadá partnerov. Že by pozval baróna von Goldring? Má peňazí ani maku. Len hrať trocha rozvážne, nehazardovať. ..
V poslednom čase sa Kubisovi nedarí v kartách. Ako každý hráč verí, že už-už sa to zmení a azda sa mu všetko vráti aj s dôvažkom. Len aby neprepásol tú krátku chvíľu, keď sa šťastie zmiluje nad ním a milostivo naňho vzhliadne. A možno práve dnes ...
Paul rezko prejde sieňou a podíde ku Goldringovi, ktorý živo beseduje s Kockenmullerom.
— Barón, nechcete si so mnou zahrať? Akiste hráte whist?
Goldring rozhodí rukami a úprimne sa prizná:
— Veľmi ľutujem, že som taký nevzdelanec. No naozaj ani netuším, aká je to hra. Ale priznám sa, rád by som sa ju naučil.
— Ak sa nenahneváš, Paul, zostavím ti partiu, — navrhol Kockenmuller.
— A koho ešte zavoláme?
— No tak Schultza a ... — Kockenmuller sa obzerá, — a ... bárs aj Wernera . . . Werner, — zavolá, — rozoznáš este túza od dolníka?
Werner, chmúrne popíjajúci za stolíkom koňak, lenivo vstáva. Oči má už celkom pomútené, no drží sa rovno a pohybuje sa rezko, akoby ani nebol pil.
Kockenmuller rozostavuje stoličky. Je dnes veľmi veselý
