CHASE, JAMES HADLEYSLEČNE BLANDISHOVEJ NETREBA ORCHIDEY
RADŠEJ OSTAŤ CHUDOBNÝ
JA SA BUDEM SMIAŤ NAPOSLEDY
(No Orchids for Miss Blandish - I Would Rather Stay Poor - My Lough Comes Last)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1984
edícia Zelená knižnica
preklad Katarína Jusková, Nina Dovinová, Hviezdoslav Herman
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 90.000 výtlačkov
13-72-002-84
beletria, detektívky,
488 s., slovenčina
hmotnosť: 564 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
PREDANÉ
*unk*zukol3*gopal6*/*dete*
James Hadley Chase je svojim spôsobom fenoménom medzi autormi detektívok: hoci je rodom Angličan, špecializoval sa na romány z prostredia amerických gangstrov a jeho schopnosť autorsky z neho ťažiť je priam obdivuhodná, takže väčšina čitateľov ho pokladá za Američana. No v čase, keď vydával svoje prvé romány, v Spojených štátoch ešte vôbec nehol.
Už jeho prvý román mu priniesol nevídaný úspech. Kniha Slečne Blandishovej netreba orchidey vyšla v Anglicku r. 1939 a razom si získala čitateľov, v čom iste zohral nemalú úlohu fakt, že v medzivojnovom období značne vzrástla popularita gangsterského románu na úkor tzv. klasickej detektívky anglickej školy. Vtedy si mnohí mysleli, že už v vyčerpala svoje možnosti. No úspech sa čoskoro dostavil aj za hranicami, v krátkom čase vydali Slečnu Blandishovú v trinástich krajinách, medzi nimi aj v Sovietskom zväze a v U SA. O tri roky nasledovala dramatizácia (v anglických divadlách ju hrali sedem rokov) a potom aj prvé filmové spracovanie. Ide teda o klasickú detektívku v pravom zmysle slova.
Pravda, úspech zriedka padne niekomu len tak do lona. Aj Chase si pozorne preštudoval svoje literárne vzory, predovšetkým americkú detektívku tzv. tvrdej školy, najmä Raymonda Chandlera.
Za štyridsaťpäť rokov plodnej tvorby Chase dokázal, že jeho prvý úspech nebol náhodný. Dnes patrí k najvyššie hodnoteným detektívkárom, jeho knihy vychádzajú v miliónových nákladoch. Je to autor kráčajúci „s duchom doby“, ako dosvedčuje tretí príbeh Ja sa budem smiať naposledy, jeden z jeho posledných, ktorý má nielen dokonale súčasnú atmosféru, ale je aj dôkazom autorovho profesionálneho rastu.
J. H. Chase predstavuje vo svojich knihách svet skutočného, reálneho násilia a bezohľadnosti, čím jeho knihy nadobúdajú spoločensko-kriticky podtón.
Eddie pristúpil k Rileymu a zapichol mu hlaveň do pŕs.
„Tak, ty fušer,“ sekal pomaly slová, „a je po divadle. Môžeš to zabaliť. A teraz syp. Kto je tá pipka?“
„Neviem,“ zastonal Riley roztraseným hlasom.
„Ale ja to viem,“ povedal Eddie. Ľavou rukou schmatol Rileyho za košeľu a zľahka ním mykal. „Je to Blandishova dcéra. Uniesol si ju kvôli diamantovému náhrdelníku. Dal si sa dobehnúť, ty babrák. Ten náhrdelník máš pri sebe.“ Siahol mu do vrecka na saku a vytiahol ho.
Zavládlo dlhé ticho. Všetci vypliešťali oči na náhrdelník. Eddie Rileyho pustil.
„Ľutujem ťa, maličký,“ vyhlásil s ironickým súcitom, „nič dobré ťa nečaká.“
Pristúpil k Slimovi a podal mu náhrdelník.
Slim ho zdvihol a celý uveličený si ho obzeral v slnečnom svetle.
„Pozri, doktor,“ povedal, „nie sú krásne? Aha, ako sa ligocú. Sú ako hviezdy na čiernej oblohe.“
„Sú hodné celý majetok,“ prisvedčil doktor s očami upretými na diamanty.
Slim zablúdil pohľadom hore k dverám.
„Priveď ju dolu, Eddie,“ povedal. „Chcem sa s ňou porozprávať.“
Eddie pozrel na doktora, ktorý potriasol hlavou.
„A čo s týmito smradmi, Slim?“ opýtal sa Eddie. „Musíme sa ponáhľať k Ma. Čaká nás.“
Slim nespúšťal oči s náhrdelníka.
„Priveď ju, Eddie,“ zopakoval.
Eddie pokrčil plecami a zamieril k schodom. Prešiel popri Johnnym, ktorý naňho nepozeral, a vkročil do izby. Slečna Blandishová sa opierala o stenu a triasla sa na celom tele. Keď vošiel, ruka jej vyletela k ústam a oči splašene behali naokolo. Vyzerala ako lapené zviera, ktoré sa márne pokúša uniknúť z pasce.
Eddieho zaplavil súcit. Hoci bola vyľakaná, pomyslel si, že je to najkrajšie dievča, aké kedy videl.
„Mňa sa nemusíš báť,“ upokojoval ju. „Chce ťa vidieť Slim. A teraz ma dobre počúvaj, maličká. Slim je nielen zlý, ale navyše to nemá v hlave celkom v poriadku. Ak mu nebudeš v ničom odporovať, neublíži ti. Ale nesmieš ho nahnevať. Je nebezpečný ako had, tak si dávaj pozor. No poďme, čaká nás.“
Dievča sa ešte väčšmi schúlilo a pritlačilo k stene. Oči jej stmavli od strachu.
„Nenúťte ma ísť dolu.“ Hlas sa jej zachvel. „Už nevládzem. Prosím vás, nechajte ma tu.“
Eddie ju jemne chytil za ruku.
„Budem s tebou,“ povedal. „Musíš ísť. Nič sa ti nestane. Keby si náhodou niečo zmyslel, uzemním ho. Poď, maličká.“
Pomohol jej zísť dolu schodmi.
Slim sa na ňu upreto zadíval.
„Vyzerá ako princezná z rozprávky, však?“ zamrmlal a obrátil sa k doktorovi. „Pozrite, aké má pekné vlasy.“
Doktor bol ustarostený. Slima ešte nikdy takého nevidel. Ženy sa mu obyčajne hnusili.
Eddie postavil dievča pred Slima, ustúpil a sledoval, čo sa bude robiť. Všetci čakali.
Dievča s hrôzou hľadelo na Slima, ktorý sa na ňu usmieval s hlavou nachýlenou nabok. Žlté oči mu svetielkovali.
„Som Grisson,“ povedal. „Môžete ma volať Slim.“ Pošúchal si palcom nos. „Toto je vaše, však?“ Zdvihol náhrdelník.
Dievča prikývlo. Na tom tvorovi bolo čosi také odporné a hrôzostrašné, že ju až šialene nutkalo zvriesknuť a kričať do zachrípnutia.
Slim preberal drahokamy.
„Sú pekné ako vy.“
Vystrel k nej ruku s náhrdelníkom. Prudko cúvla, trasúc sa od strachu.
„Nebojte sa, nič vám neurobím,“ pokrútil Slim hlavou. „Páčite sa mi. Tu máte, vezmite si ho. Je váš. Dajte si ho na krk. Chcem vás s ním vidieť.“
„Skonči to už, Slim,“ oslovil ho Eddie. „Náhrdelník patrí nám všetkým.“
Slim preglgol a zažmurkal na dievča.
„Počuli ste, čo povedal? Bojí sa mi ho vziať. Má zo mňa strach, všetci zo mňa majú strach.“ Znovu k nej vystrel ruku s náhrdelníkom. „Dajte si ho, nech vidím, ako vám pristane.“
Pomaly, ako zhypnotizovaná vzala náhrdelník, ale len čo sa dotkla diamantov, akoby ju popálili. Z pŕs sa jej vydral
