CLAVELL, JAMESPOTKAN KRÁĽ
(King Rat)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (401)
preklad Ján Vilikovský
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
beletria, román,
384 s., slovenčina
hmotnosť: 457 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,40 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol3*
Desaťtisíc mužov na ploche necelého kilometra — to bol zajatecký tábor Changi pri Singapure v posledných rokoch druhej svetovej vojny. Hlad, špina, choroby a smrť. Ľudia žijúci na najnižšej úrovni existencie spomínali na život pred vojnou — na ženy, deti, milenky, na normálny svet normálnych hodnôt. Do budúcnosti hľadeli s obavami. Veď čo iné im môže priniesť ako smrť? Boli ako potkany: natlačení na kopu, bezohľadní, nenásytní a neľútostní.
Len jediný sa vedel prispôsobiť: Kráľ, vždy najedený, silný, vyobliekaný a čistý. Americký desiatnik, ktorý sa vyšvihol na nekorunovaného vládcu tohto malého sveta, ktorý mal všetko. A keď mu dobre zaplatili, bol ochotný z toho každému niečo predať. Slúžili mu takmer všetci bez rozdielu hodnosti a spoločenského pôvodu. A nenávideli ho. Iba anglický dôstojník Peter Marlowe mal na Kráľa iný názor. Pokladal ho za priateľa a uvedomoval si, že sa môže od neho všeličo naučiť.
Aj v tomto zdanlivo malom uzavretom svete pracovali obyčajné ľudské vášne. Tvrdo a neúprosne. Lakomstvo, túžba po moci, nenávisť. Až do nečakaného rozuzlenia.
Kráľ odovzdal hodinky v semišovom puzdre a prerátal peniaze, ktoré dostal z obrovského zväzku novovytlačených bankoviek. Dvadsaťdva stoviek ležalo na úhľadnej kôpke. Potom Torusumi podal tú stovku navyše. S úsmevom. Obtiahol Kráľa, ktorý sa medzi všetkými strážnymi tešil povesti skvelého obchodníka. Omegy bez všetkého predá za päťtisíc dolárov. No, prinajmenej za tritisíc päťsto. Nie zlý zisk za jednu strážnu službu.
Torusumi im nechal otvorenú škatuľku s kooami a ešte jednu neotvorenú ako odškodnenie za zlý obchod. Koniec koncov, pomyslel si, vojna potrvá ešte dlho a obchody idú dobre. A ak by vojna netrvala dlho — no čo, Kráľ bude v každom prípade užitočný spojenec.
„Bol si skvelý, Peter.“
„Už som si myslel, že ho rozdrapí.“
„Ja tiež. Cíť sa tu ako doma, hneď sa vrátim.“
Kráľ našiel Proutyho, ktorý sa stále skrýval v tieňoch. Dal mu deväťsto dolárov — sumu, na ktorú rozhorčený a nešťastný major neochotne pristal — a inkasoval deväťdesiat dolárov provízie.
„časy sú zo dňa na deň horšie,“ povedal Kráľ.
To teda sú, ty pankhart, pomyslel si Prouty. Ale aj tak, osemsto-desať dolárov za falošné omegy nie je najhoršie. V duchu sa zasmial, že ošmekol Kráľa.
„Som veľmi sklamaný, desiatnik. Posledná vec, ktorú som mal.“ No čo, pomyslel si naradovane, potrvá nám pár týždňov a zmajstrujeme druhé. Ďalší kšeft dáme sprostredkovať Timsenovi, tomu Austrálčanovi.
Odrazu Prouty zbadal, že sa blíži Grey. Rýchlo sa stratil v bludisku barakov, splynul s tieňmi, v bezpečí. Kráľ preletel oblokom do amerického baraku, pridal sa k rozohratej partii pokera a zasyčal na Petra Marlowa: „Chyť sa karát, boha ti.“ Dvaja chlapi, ktorých miesta zaujali, pokojne kibicovali a pozerali, ako Kráľ rozdáva zo štósu bankoviek, až mal každý pred sebou malú kôpku. Vo dverách zastal Grey.
Nik si ho nevšímal, kým Kráľ prívetivo nezdvihol zrak. „Dobrý večer. Pán poručík.“
„Dobrý večer.“ Greyovi tiekol po tvári cícerkom pot. „To je ale kopa peňazí.“ Panenka skákavá, v živote som toľko peňazí nevidel. Aspoň nie pokope. A ako by sa mi zišla z nich hoci len troška! „Radi hráme o vysoké stávky, pán poručík.“
Grey sa vrátil do noci. Čert aby vzal Samsona do najhlbších pekiel!“
Chlapi si párkrát zahrali, kým nedostali signál, že je čistý vzduch. Potom Kráľ skasíroval peniaze, každému dal po desiatke, a oni mu zborom poďakovali. Dinovi dal desiatku pre obe stráže vonku, kývol Petrovi hlavou a obaja sa pobrali na jeho koniec baraku.
„Zaslúžime si turka.“ Kráľ cítil únavu. Vyčerpalo ho napätie, keď musel myslieť na všetko. Vystrel sa na posteľ a Peter Marlowe uvaril kávu.
„Tak mám pocit, že som ti veľa šťastia nepriniesol,“ povedal Peter Marlowe ticho.
„Čože?“
„Ten obchod. Veľmi slávne sa neskončil, čo?“
Kráľ sa rozrehotal. „Tak, ako som si to nalinkoval. Tu máš.“ Vybral stodesať dolárov a dal ich Petrovi Marlowovi. „Dlhuješ mi dve geršle.“
„Dve geršle?“ Pozeral na peniaze. „Čo to je?“
„Tvoja provízia.“
„Za čo?“
„Kristepane, myslíš si, že by som ťa nechal pracovať zadarmo? Za čo ma máš?“
„Povedal som, že to rád urobím. To, že som ti tlmočil, ma ešte k ničomu neoprávňuje.“
„Ty si strelený. Stoosem geršlí — desať percent. To nie je almužna. Patrí ti to. Zarobil si si ich.“
„Strelený si ty. Ako som dočerta mohol zarobiť stoosem dolárov na obchode za dvetisícdvesto, keď to bola plná cena a ty si nemal nijaký zisk? Nebudem ťa oberať o tie peniaze, čo ti dal navyše.“ „Nezídu sa ti? Pre teba, pre Maca alebo pre Larkina?“ „Pravdaže sa zídu. Ale nie je to spravodlivé. A nechápem, kde si nabral akurát stoosem dolárov.“
„Peter, ja fakt neviem, kde si dodnes žil. Pozri, vysvetlím ti to zjednodušene. Zarobil som na tom kšefte tisícosemdesiat geršlí.
