REPOVSKÁ, JARMILADO ROKA A DO DŇA
Ikar, Bratislava, 2006
obálka Viera Fabianová
1. vydanie
ISBN 80-551-1278-9
beletria, pre ženy,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 158 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,90 €
*zukol3* in **S4P**
Nina, hrdinka príbehu Jarmily Repovskej, prežíva vážnu životnú krízu. Rozíde sa s ňou muž, s ktorým si plánovala spoločnú budúcnosť. Ich vzťah, až na drobné škriepky, predsa ideálne fungoval, aspoň ona si to myslela.
Rozchod bolí o to väčšmi, že Nina nevie nájsť odpoveď na zásadnú otázku: PREČO? Je však odhodlaná o svojho partnera bojovať. Podarí sa jej získať si znovu Petrovu lásku, tak ako si zaumienila – do roka a do dňa?
Mama balila vnukove veci, ja som si skladala svoje a narážali sme jeden do druhého ako vždy, keď sa rodina chystá na odchod. Rozlúčili sme sa, s otcom sme si upřesnili, že príde po mňa ráno o desiatej a už nás nebolo. Rodinný festival sa skončil, ale ubezpečovali sme sa, že sa takto musíme odteraz stretávať aspoň raz do mesiaca. Skrátka idylka.
Keď ma bratovci zaviezli domov, Karolko chcel ísť so mnou a upokojil ho až môj prísľub, že sa čoskoro opäť uvidíme a tiež Majkina veta, že doma ho čaká ešte nejaké prekvapenie z cesty. Tak mi aspoň dlho mával a aj ja jemu, až ma ruka rozbolela. Aj po takom príjemnom dni som sa už tešila, že budem doma, vo svojom. Mala som resty, tak ich bolo treba dohnať. Naplnila som práčku a vrhla som sa na slovíčka z taliančiny. Keď som si chystala kartičky na budúci týždeň, zavolala Hela. Vraj sa jej Juraj ozval hneď ráno a pozval ju na akýsi výlet v nedeľu a že doteraz hľadala po skriniach vhodné športové oblečenie. Bolo mi smiešne. Keby muži tušili, čo kvôli nim dokážeme navystrájať. Hádam tí chlapi aspoň za to stoja.
Bielizeň bola vypraná, slovíčka naučené, kartičky pripravené a odrazu ma pochytila samota. Smiešne, práve v deň, keď som si vychutnávala pocit, aká som nezávislá, ma znova pochytila clivota. Keby som sa nehanbila, aj by som priznala, že som sa začala nudiť. Už mi napadali hriešne myšlienky, že zavolám Petrovi, ale zachránila ma prozreteľnosť. Prišla Rika s Bobom. Ani si nespomínam, kedy u mňa boli naposledy. Väčšinou sme sa stretávali u Petra. Skoro som zabudla, čo sa patrí, keď som otvorila dvere a uvidela ich stáť na chodbe. Ani neviem, koho som čakala, že uvidím, keď odomknem a otvorím, ale ich dvoch určite nie. Vyzerali ako zmoknuté kurence, nie ako šťastní mladomanželia.
„Ach, prepáčte, poďte ďalej,“ rýchlo som sa spamätala.
„Ty prepáč, že sme ťa takto prepadli, ale zdalo sa nám lepšie zabudnúť tentoraz na bontón a prísť rovno, bez ohlásenia,“ vysvetľoval Bobo, keď sa v predsieni vyzúval zo značkových sandálov. Neviem, prečo som si to všimla. Také veci by ma predsa nemali zaujímať. Možno preto, že som si spomenula na dni, keď som sedela doma sama, kým Peter pomáhal Bobovi s renováciou bytu. Vraj to vyjde lacnejšie. Áno, aby bolo na značkové sandále. Zahnala som dotieravé myšlienky a kývla som im, nech vojdú do obývačky.
„Spravím vám kávu. Nečakala som hostí a obedovala som u našich, tak tu nič iné nemám.“
Ani som nepočkala na odpoveď a išla som do kuchyne. Všimla som si na chladničke fingované svadobné oznámenie. Rýchlo som ho obrátila a znovu pripevnila magnetkou. Dobre som urobila, lebo Rika vstúpila tesne za mnou. „Dobre vyzeráš,“ pochválila ma.
A doteraz som ako vyzerala? pomyslela som si. Fuj, opäť som bola odporná! Musela som si pripomenúť, že nie je umenie byť dobrý k priateľom, ale byť dobrý k tým, čo nám ublížili.
„Ďakujem.“
,Aj účes máš iný.“
„Viem. Chcete nesku alebo turka?“
„Nesku s mliekom. Ale ak nemáš mlieko, nevadí.“ „Mám mlieko.“
„Ani sa nepamätám, kedy sme boli u teba naposledy. Skoro sme netrafili.“ Cítila som, že sa Rika usiluje primäť ma, aby som bola zhovorčivejšia. Aj ja som si to želala, ale slová išli zo mňa ťažko. Našťastie, káva bola rýchlo hotová, mohla som sa vrátiť s Rikou v pätách späť do obývačky.
„Ty si s nami nedáš?“ opýtal sa Bobo, keď si všimol, že servírujem iba dve šálky.
