JAROŠ, PETERNEMÉ UCHO, HLUCHÉ OKO
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Retro (45)
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-052-86
beletria, román
416 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g
mäkká väzba
stav: dobrý
0,50 €
*zukol3*bels*
Pri zrode charakteru je u Jaroša prítomná predovšetkým sympatia. Uňho je človek viac ako jeho svetonázor, vrastá do reality rozličnými koreňmi. Autor má svojich ľudí rád, a preto im napríklad dáva zomierať bizarnými spôsobmi, ktoré čitateľa skôr rozveselia ako zarmútia.
Vitalita bytia tu zalieva všetko, ideovú stránku skutočnosti aj smrť. A z tejto vitality rodí sa Jarošov optimizmus, v mnohom ohľade aj historický optimizmus ...
Silne sa presadzujúca zmyslovosť podmienila charakter jednotlivých obrazov v románe, nabitých primárnymi životnými prejavmi. Druhá zložka, ktorá sa zúčastňuje na tvorbe Jarošovho románového sveta, je autorova fantazijná obraznosť. Je to však dôraznosť či obrazotvornosť napájajúca sa z autorovho senzuálneho vzťahu ku skutočnosti ... Špecifická črta Jarošovej fantázie spočíva v tom, že má spravidla humorné podložie, že nás autor stavia nielen pred neuveriteľné, ale zároveň aj pred smiešne veci. Tieto smiešne veci sa však často vyskytujú vo veľmi vážnom kontexte. Jaroš poráža všetky majestáty (aj majestát smrti) práve humorom, ktorý má však občas aj dimenziu hororu. Okrem toho nemá zmysel pre nijaké „sanctissimá", rád strháva aureoly a zosmiešňuje „autority". To všetko sa mu zdá už málo ľudské a jemu je blízke jedine to, čo „smrdí" človečinou.
Kapitola XXVII
V noci sa nečakane oteplilo a spustil sa tichý, teplý Voda miestami zmyla sneh, koryto rieky sa naplnilo, ale záplava nehrozila. Obecný vartáš Petrec obchádzal rieku už od polnoci, ale poplach nevyhlásil. Dva razy však zasiahol pri laviciach ponad rieku, o ktoré sa zachytili väčšie brvná. Podarilo sa mu ich uvoľniť a prúdy vody lavice nestrhli. Trikrát sa bol, celý zmočený, doma prezliecť. Šaty na prípecku schli pomaly, preto si musel nad ránom, keď už dážď ustal, obliecť sviatočný oblek. V ňom prišiel za richtárom Žufankom s nemilou správou, že Szokolikov dom sa prepadol.
- Ba kieho! - zadivil sa richtár a hneď sa pobral na miesto činu.
Okolo domu Pála Szokolika, ktorý bol majiteľ len nedávno opustil, postávala hrča ľudí. Dom akoby sa bol naozaj prepadol po kolená do zeme. Okná boli na úrovni ulice a dvere od polovice v zemi. Obecný sluha Krochák márne odháňal deti, ktoré vybíjali skalami posledné tabličky skla z okien. Richtár obišiel dom zo všetkých strán, opáčil rukami murivo, prikľakol k poklesnutým základom a rozkázal Petrecovi a Krochákovi zabiť okná a dvere doskami. Hneď potom sa s dvoma členmi obecnej rady, Melchiorom Vicienom a Samom Pichandom, odobral do Gerschovej krčmy. Prisadli si ku kováčovi Ondrovi Mitronovi.
- Dobre mu tak! - povedal kováč a všetci traja vedeli, že hovorí o Szokolikovom dome. - Postavil si ho za moje podkovy. Odpoly zdarma som mu ich ukoval pár tisíc. Na Maďaroch ich predával trikrát drahšie. To je trest aj za to, že nás dal zavrieť... Szokolikov dom sa prepadol od hanby za svojho majiteľa!
- Voda ho podmyla, - ozval sa Melchior Vicien a mudroval ďalej. - Keby nebolo prestalo pršať, možno by sa bol prepadol do zeme celý, a teraz by sme sa dovnútra pozerali iba komínom...
Medzi rečou si vypili.
- Szokolik urobil chybu! - prevravel odborne murársky majster a richtár Žufanko. - Šetril na základoch, a tak postavil na Maďaroch. Okružliaky sa po čase prepadávajú, vrasta-jú do zeme a za nimi klesá aj dom. Pamätáte sa, raz pri Debrecíne sme narazili na dedinku, z ktorej trčali zo zeme iba strechy... Akože sa tá dedinka volala? Tí chudáci si museli postaviť dedinu vedľa, ale aj tá sa im za päť rokov prepadla. Len potom prišli na chybu, keď mali už tri dediny... Aj Szokolikov dom bude vrastať do zeme, kým sa povala nedotkne podlahy.
- Nedal si poradiť, keď staval, - zamiešal sa do reči kováč Mitron, - ten dom sa naskutku prepadol od hanby. Keby som ho však teraz kúpil a bol jeho majiteľom iba ja, uvideli by ste, ako by o týždeň domček krepčal opäť na povrchu zeme. Perpazuch by sme sa prešli po ulici, odzemok by sme si zatancovali... Sám by vystúpil zo zeme, lebo za mňa by sa nemal prečo hanbiť...
- Chlapi, poďte sem! - ozval sa krčmár Gersch od okna.
- Čo sa deje? - spýtal sa richtár.
- Rúti sa sem voľáke čudo! - povedal Gersch a otvoril okno. Vonku už opäť potichu, ale husto snežilo a do krčmy vletelo pár snehových vločiek. Richtár Žufanko podišiel k oknu s Melchiorom Vicienom a Samom Pichandom. Chlapi pri okne videli najprv vonku poskakovať v hustých snehových vločkách nejakú čiernu guľu, ale už o chvíľu Melchior Vicien zvolal:
- Veď je to náš Juro!
-Naozaj je to tvoj syn, - potvrdil Pichanda.
Syn Melchiora Viciena, dvadsaťšesťročný Juraj Vicien, ktorému na fronte odtrhlo pravú nohu pod kolenom, skákal obratne na zdravej ľavej nohe. Kýpeť pravej nohy pri skokoch krčil a vystieral v kolene, ale ani raz sa ním zeme nedotkol. Doskackal ku krčme, vrútil sa dovnútra, skoro sa šmykol na mokrej podlahe, ale udržal rovnováhu a zadychčaný si prisadol k Mitronovi. Krčmár Gersch až teraz zatvoril okno.
- Čo to stváraš?! - oboril sa na syna Melchior Vicien.
- Páli ma noha, - skrivil tvár Juraj Vicien, - veľmi ma páli! Nemohol som doma vydržať...
Prudkým pohybom obidvoch rúk vyhrnul nohavicu na pravej nohe a odhalil zjazvený, ale zahojený kýpeť. Bez dovolenia zobral zo stola poloprázdnu fľašku pálenky, odlial z nej do dlane a začal kýpeť masírovať. Po chvíľke si
