JOHN, RADEKDŽÍNSOVÝ ROMÁN
(Džínový svět)
Smena, Bratislava, 1984
edícia Rovesník
preklad Marianna Prídavková-Mináriková
prebal Dušan Leščinský
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
73-080-84
beletria, román
368 s., slovenčina
hmotnosť: 354 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,10 €
*zukol3* in *085*
Radek John sa narodil 6. 12. 1954 v Prahe. Je synom lekára - mikrobiológa. Matka bola redaktorkou Odeonu - nakladateľstva krásnej literatúry a umenia. Sestra vyštudovala medicínu. Nečudo, že aj jemu sa zdalo takmer prirodzené, prihlásiť sa po skončení gymnázia na medicínu, ba ako gymnazista napísal niekoľko študentských odborných prác s lekárskou tematikou. Ale súčasne píše divadelnú hru, voľne prekladá texty piesní Beatles, napíše prvú filmovú poviedku, aby sa s ňou zúčastnil na súťaži, ktorú vypísal Československý film na Filmovom festivale v Trutnove. Namiesto medicíny podáva v poslednej chvíli prihlášku na odbor filmová scénaristika a dramaturgia na FAMU; prijali ho. Ďaľšia jeho poviedka získava cenu na Filmovom festivale mladých. Prejaví o ňu záujem Filmové štúdio Barrandov, všetko sa zdá ružové - najmladší scenárista v Československu atakďalej, atakďalej. Radka Johna vyviedla z ilúzii dramaturgická skupina, ktorá rozpracovaný scenár zamietla. Zároveň na FAMU zistil, koľko vecí sa musí ešte len naučiť. Venuje sa škole, ktorú nakoniec absolvuje s červeným diplomom. Píše kratšie útvary, poviedky, ktoré publikuje v Mladom světe, v časopise Vesmír a bez vydavateľských ambícii začína písať knihu Džínsový svet. Text dá prečítať niekoľkým mladým filmárom a ich nadšenie ho prinúti odovzdať rukopis do nakladateľstva. Kniha má obrovský úspech, rozoberú ju takmer za jediný deň.
Rukopis Džínsového sveta privedie režiséra Karla Smyczka na myšlienku nakrútiť film s touto tematikou. Radek John v spolupráci s Ivom Pelantem píše scenár Len si tak trochu zapískať, čerpajúci motivicky z niektorých kapitol Džínsového sveta. Film získava niekoľko cien. Najvýznamnejšia je hádam Veľká prémia na festivale v Španielsku. Ďalšie ocenenie získava tento film na Belehradskom festivale, na prehliadke mladých filmov v Cannes, u nás na Filmovom festivale mladých v Špindlerovom mlyne.
Radek John pracuje ako reportér v časopise Mladý svět a pripravuje ďalšiu knihu Začiatok letopočtu.
TRETIA KAPITOLA
Večer sa zakrádame popri mreži oddeľujúcej záhradnú reštauráciu Mánes od Žofína a medzi špinavými stolmi s poprevracanými stoličkami (už sa tu neobsluhuje), až na koniec Slovanského ostrova, rozrážajúceho prúd Vltavy.
Kamenná lavica, tráva, zábradlie, ktoré oddeľuje kruh okolo nás od ostrova - súkromná vyhliadka, bizarný tanečný parket, posvätný kruh na vyvolávanie duchov minulosti... Sme sami. (Pár metrov vzdušnou čiarou za naším chrbtom sa križujú autá z Jiráskovho mosta s autami z nábrežia, električky chrlia davy ľudí na nástupné ostrovčeky...) Sami v tme. Neviditeľní a vidiaci. Zástupy ľudí opretých o zábradlie nábrežia a mosta. Svetielka cigariet. Vlniaci sa dav.
Tvárime sa, že je nám zima, opretí o seba, naraz ju pravicou objímam. Trochu sa chveje, ale cítim jej teplo, stískam jej pliecka - nikdy som si nevšimol, že sú také útle. Voňajú jej vlasy.
„Pár metrov odtiaľto si ma prvý raz pobozkal. Vlani. Pamätáš?“ povie Michaela.
Aby som si nepamätal!
Réžiu toho, čo bude medzi nami, preberám konečne a definitívne hneď od začiatku deviatky ja. (Aspoň si to dlho myslím.) Začíname sentimentálnymi spomienkami na to, čo sa už nevráti, tak dôkladne, až sa to vrátilo. Michaela pozvaná do kina - náročky od pol šiestej, aby sme po filme vyšli do súmraku. Náročky na francúzsky film Denník panica.
Ako sa dalo predpokladať, vynorili sa asociácie. Vraciame sa rozosmiati po Příkopoch slizkých od jesenného vlhka a celkom prirodzene bránim proti nemu Michaelu rukou okolo jej pliec. Ešte sa usmievame, čo nám to ponúkajú - sami pre seba i pre osvetlené výkladné skrine s kuchynskými robotmi a dámskou bielizňou a pre náš obraz v nich. Potom zabočíme do tmavých uličiek Starého Mesta.
(Naraz sa ma zmocňuje pocit, že to mám pripravené nielen ja.) Biele a červené pásy svetiel áut na vlhkom asfalte a odporne biele svetlá žiariviek sa stratili. Pred nami plynové lampy so žltými kužeľmi svetla na chodníkoch. Šero a ticho. Už sa nesmejeme. Obaja si uvedomujeme, čo dnes musí prísť? Zmĺkli sme, len zavše šepneme nejaké slovíčko a akoby mimovoľne zabočujeme do tmavších a tmavších uličiek.
Cítim zboku jej zmätený pohľad. - Je jasné, čo príde, tak prečo sa tvárim akoby nič? Prechádzame okolo jedného vhodného miesta za druhým. A ja - akoby som na to vôbec nemyslel (pred nami ešte tisíc takýchto miest). Dávam si pozor, aby som jej nedal vôbec nič najavo. Vlani toho bolo predsa vyše miery, až sa jej to znudilo. - Naopak, môj nezáujem, nevšímavosť až do poslednej chvíle ju musí zaujať.
A tak kráčame okolo všetkých výklenkov, lavičiek, tmavých kútov - až ich pred nami nie je toľko, aby sme nimi mohli plytvať - vie to, ale akoby mi šlo len o romantiku Starého Mesta. Zastavujem sa len preto, aby som jej ukázal mimoriadne krásnu fasádu, zátišie s popoľnicami a mačkou, strom spútaný domami, jej zmätok rastie, len svojím nezáujmom ju môžem získať - nijaké vyznanie. Už nikdy nevravieť dievčaťu, čo sa vo mne robí - uviesť ju do zmätku a potom s výhodou prekvapenia dobyť, po čom túžim. Zvíťaziť. Veď vzťah dvoch ľudí je dobyvateľská vojna.
Odrazu sme beznádejne a bez odvolania na osvetlenej Národnej triede.
Obrovské množstvo šancí zapríčinilo, že som prepásol všetky. Jej zmätený pohľad sa mení na posmešný. Už si nemyslí, že ju nepotrebujem, že mi na nej nezáleží. Naopak.
Ani nie dvadsať sekúnd a pomer síl sa dokonale obrátil.
„Poď ešte na nábrežie,“ prosíkam. Moment prekvapenia je totálne v keli.
